Po ceste domov rozmýšľal, ako vždy. Už bol skoro doma. Bývali blízko školy a odkedy už je Mina dosť veľká, aby chodila domov sama, sa Rei rád pri ceste domov trochu poprechádzal. Počul známe ťukanie ktoré nielen nevidiacim naznačovalo, že je bezpečné prejsť. Rei rýchlo prechádzal cez cestu, keď zrazu... všedný ruch ulice preťal výkrik, nasledovaný nárazom a potom už len nepreniknuteľnou tmou. Dievčaťu stojacemu na chodníku zamrzla krv v žilách a zahmlilo sa pred očami. Rei NIE! ozýval sa v jej mysli rezonujúci výkrik. -Rýchlo, zavolajte záchranku!- zvolal ktosi pohotovo a o pár minút už všetci zhŕknutí prítomní počuli nezameniteľný zvuk sirén, blížiaci sa k uzavretej križovatke. Zvuk, ktorý nečujne a predsa tak veľmi otriasal dušou dievčaťa. Ani nevedela ako jej nohy sa začali hýbať samé od seba. Vrútila sa do malého bytu a pred zarazeným matkinim pohľadom zo seba dostala. -Mami, Rei, on, on, zrazilo ho auto!- Žene sa podlomili kolená. -Mi..Mina kde je teraz, žije?- spýtala sa zlomene a predsa z nádejou v hlase. -O..odviezla ho sanitka.- zavzlykalo dievča.
No... takže... V próze je to presne opačne ako v poézií. Je dobré veci poriadne rozpisovať. Hlavne čo sa týka toho, ako čo vyzerá. Čitateľ si všetko musí vedieť v svojej mysli predstaviť. Opisy sa píšu ťažšie ako priamo dej, ale sú rovnako dôležité, aby sa čitateľ mohol vžiť do príbehu. Napríklad tú časť, kde chlapca zrazilo auto.. To sa dalo skvele opísať, no ty si to zhrnula do pár viet. Je dobré opisovať trebárs aj počasie... Napríklad, keď napíšeš, že sú mraky a je šero, vytvorí to lepšiu atmosféru na to, aby sa niečo prekvapivé a negatívne pre príbeh udialo. Toto sú na prvý pohľad zanedbateľné a nedôležité veci, ale náročnejšiemu a skúsenejšiemu čitateľovi, by v tvojom príbehu určite chýbali a nezdal by sa im až tak pútavý.
Ale dej je zatiaľ dobrý... teším sa na pokračovania
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.