Roztopenie ľadu predpovedali vedci už veľmi dávno, avšak každý to bral na ľahkú váhu. Niet divu, väčšine ľudom vyhovovalo teplé počasie. Ale vysokopostavený ľudia z rôznych sektorov od priemyslu až po vládu, si toto veľké riziko uvedomovali. Spoločne vybudovali vesmírnu loď ktorá ich mala aj s ich rodinami dostať do vesmíru ak by toto globálne oteplenie došlo až do finálneho štádia. Vesmírnu loď približne pre 300 tisíc ludí sa im podarilo dokončiť po 70 rokoch veľkého úsilia a plánovania. Medzičasom preniklo na povrch zopár klebiet o tejto lodi a ľudia znervózneli. Chceli vedieť či to je naozaj pravda a že koľko takých lodí je vyrobených. Vláda sa snažila, ako zvyčajne všetko zatĺkať a zapierať. Ale kedže koncom 21. storočia na väčšine planéty už boli teploty presahujúce 40°C tak mnohým z bežných ľudí si začali budovať vlastné archy na prežitie. Neustále správy o záplavách prímorských oblastí vystrašili celú populáciu. Avšak prišlo to čo nik nečakal. Stalo sa to 22. 2. 2137. Zo 7,5mld ľudskej populácie zo dňa na deň ostalo necelých štyristo tisíc ľudí, prišlo to nečakane. Všetky sopky vychrlili do atmosféry to čo skrývali po státisíce rokov.
Spočiatku sa atmosféra zohriala cez 200°C ale po čase zase vychladla a to kvôli popolu ktorý sopky vychŕlili do ovzdušia spolu s lávou.
Medzičasom vesmírna loď bola v štádiu prípravy na štart, kedže nik nerátal s tak rýchlou zmenou vesmírne plavidlo nebolo plne obsadené. Nachádzalo sa tam len časť posádky, pracovníci ktorý pracovali na jej dokončení a zopár ľudí z investorov ktorý nechceli prísť o miesto. Dokopy to bolo necelých stoosemdesiat tisíc ľudí. Vďaka modernej technike sa im podarilo včas uzavrieť plavidlo a dostať sa na obežnú dráhu planéty Zem. Tu z údesom sledovali ako sa modro zelená planéta mení na čierno modrú planétu. Na obežnej dráhe boli ešte zopár dní a sledovali čo sa deje s ich domovinou deje.
Nik si však nevšimol že pri štarte sa loď poškodila a riadenie nefunguje. Po čase sa začali odďalovať a nemohly stým nič robiť. Veliteľ rozhodol uviesť všetkých pasažierov a postrádateľný personál do hybernácie aby ušetrili energie a potravu ktorú doposiaľ nazhromaždili.
"Vstávaj,vstááávaj, Alice..." počujem hlas v hlave. Pomaly otvorím oči a nadomnou sa skláňa otec a silno ma stíska. "Čo sa deje", pýtam sa ho ospalo, "veď je ešte len pol piatej". On však nástojčivo vraví: " rýchlo sa obleč musíme isť do Hydry, hneď." Nechápavo sa naňho pozerám. "V správach hlásili že došlo k reťazovej explózii zemského plášťa a láva sa dostáva na povrch. Tak hybaj, máš minútu." otec vysvetloval situáciu. Hydra bola naša ponorka, otec ju upravil spolu s kolegami z výskumného ústavu morskej biológie pre prípad, že by prišla potopa a na účeli skúmania Mariánskej priekopy. Hydra bola zakotvená hneď vedľa výskumnej plošiny. Keď som sa pozrela na pobrežie Japonska, aspoň na to čo zneho ostalo po prvých roztopených ladovcoch, tak bolo vidno iba stúpajúci oblak dymu a vodnej pary. Rýchlo sme vošli do ponorky a zavreli poklop. Spolu s mojím otcom Tedom a matkou Silviou tam boli ešte ďalší traja kolegovia s rodinami. Ted to namieril ku dnu Mariánskej priekopy lebo vedel že na povrchu to bude smrtelné, predsa len sa nejedná o normálnu záplavu vodou. Približne po hodine sa stratil signál z rádia ktoré nás informovalo o situácii na povrchu. Bolo po nich, pomyslela som si v duchu. Tu ma mama objala a šepla mi: " To bude v poriadku Ali, tu nám nič nehrozí." A zrazu som ucítila štuchnutie do ruky. To kopol môj mladší nenarodený bratček.
"Vidíš aj Peter so mnou súhlasí" povedala mama a milo sa usmiala. Dni pomaly ubiehali a už som nevedela čo robiť. Tak mi dal otec jeho staré knihy zo študentských čias o mory, aby som sa dačo viac dozvedela o našom novom domove.
Bolo to tri mesiace po potope keď sa po chodbách rozniesol plač novorodenca. Všetci sme stáli okolo mami a obdivovali ten malý zázrak ktorý sa dostal na tento nový svet. Ani som si nevšimla, až kým som sa neprihovorila mame " Aký je len malinký, aj ja som taká bola?" ale odpovede som sa nedočkala. Keď som sa na ňu pozrela práve vydýchla naposledy. Ten stres ktorý prežívala po tej katastrofe a obavami o svoje deti ju nakoniec po ťažkom pôrode dostal. Hodila som sa jej okolo krku a nekontrolovatelne som sa rozplakala. V duchu som si želala aby si Boh zobral Petra a vrátil mi mamu.
Ale to sa nestalo. Dlho som bola nahnevaná na Petra za to že mi zobral maminu.
Nastal 2644 den po globálnej katastrofe, bol to deň keď Peter oslavoval svoje siedme narodeniny. Pomaly sa blížil čas oslavy keď tu z razu sa rozoznelo rádio a zneho sa ozval hrubý mužský hlas: " Tu Bravo alfa tango 782 počuje ma niekto? Tu Bravo alfa tango 782 počuje ma niekto? Ste niekto nažive? Prepínam... " Otec okamžite schytil vysilačku a odpovedal: " Áno žijeme a radi vás počujeme." "Vďaka bohu" ozvalo sa z rádia. "Už som si začínal myslieť že nikoho nenájdem. Viete mi povedať vašu polohu?" spýtal sa hlas. "No boli sme niekde na okraji Marianskej priekopy v ponorke, ale prístroje nám dáko nefungujú. A kto tam vlastne je?" reagoval otcov kolega.
"Ospravedlnujem sa, ze som sa nepredstavil tu je Japonská vojenská záchranná jednotka BAT. Môžete sa vynoriť, my vás nájdeme." zaznel radostný hlas. Všetkým bolo na očiach vidno jas ktorý už dlho chýbal nám všetkým, plamienok nádeje......
T.B.C.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár