Hladím okraj obľúbeného dizajnového predmetu. Na takéto veci si nepotrpím, väčšinou sa mi zdajú samoúčelné. Tu premýšľam ako čistota línií, obrazová jednoduchosť - minimalistické prevedenie a množstvo praktických funkcií vo vlastne iba jednej mi odľahčuje prácu. Ak by mi každá vec, ktorú vlastním, vedela toľkoto ponúknuť... Mám rada premyslenosť a dlhodobo ma potešuje, keď sa mi do života priberie vec, ktorá mi sedí a reálne vykonáva presne to, na čo by mala slúžiť. Podstatou je, že pri každom jej použití nadobudnem pocit "á, tak o túto vec sa nemusím starať, už je vyriešená" a v dôsledku sa mi nahromadí a presunie energia do práce na ostatných veciach. Takéto skkvelé predmety zatiaľ vlastním dva. Možno dva a pol.
Predstavujem si topánky, ktoré si chcem kúpiť. Ako obyčajne, som si najprv vymyslela ako majú vyzerať, o pár dní preto v obchode žiadne podobné nenájdem. Alebo veľmi pravdepodobne. Nevlastním veľa topánok. Z topánok mám pocit, akoby rozprávali. Každý pár má iný charakter. Väčšina z nich sa ku mne prihovára hlúpo. Od svojich topánok však žiadam aby boli nie charakteristické, ale aby na mňa hovorili charakterne, a takých párov stretám veľmi málo. Preto sa ich nákupu vyhýbam, pokiaľ nie som nútená. Tieto sú vysoké. Vysoké sárou, nie podrážkou. Vďaka svojej výške môžem pokojne nosiť aj nízke topánky a necítiť sa byť malou a vytrvám v takých, kým si nenapravím chrbát späť do zdravej formy. Také si mienim kúpiť na najbližších aspoň 5 zím.
Ďalej rozmýšľam nad situáciami, kedy mi povie, prečo nejdem rýchlejšie. Že tu policajti nie sú, a ani nie o tejto hodine. Nie je to tak, že by som sa bála. Rýchlosti alebo pokuty za jej prekročenie. Mám rada rýchlosť. Nejde o pocit strachu alebo zbabelosti. Zároveň si nemám ani potrebu niečo dokazovať. Prichádzam na to, čo to je - je to prejav toho, čoho sa celý čas držím, čo mi je prirodzené. Je to ochrana samej seba pred problémami, je to princíp prevencie, je to to, že nechcem robiť veci, ktorých dôsledkom by som si mohla ublížiť. Väčšinou sa správam tak, aby som sa nemusela hanbiť či obhajovať, nespôsobovala si zbytočné komplikácie v živote, a rovnako seba nenaženiem do situácie, kde by som mohla prísť o veľa - a nielen ja. V "poď, nikto to nevidí" neverím. Vidím to ja, pohnem časticami a tie drgnú do ostatných. Všetko má svoje dôsledky.
A tak sedím a píšem za imaginárne minimalistickým stolom, po ľavej ruke mám obľúbenú hračku, ponad stôl pozerám striedavo zamyslene do okna a striedavo na natiahnuté nohy kde si predstavujem imaginárne čižmy a s poťahovaním si pramienkov citrónovo-korianderovo voňajúcich vlasov okolo nosa sa snažím vidieť, kadiaľ sa vinie červená stužka, ktorou L. konsoliduje môj smer. Príchuť vlasov súvisí s najlepším cookie aký som kedy jedla, to je však už iný príbeh.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár