Pozerám von oknom. Hľadám tú horu, z ktorej by sa to niečo malo ozývať. Hmm, dajme tomu, že ten kopček za záhradou. Hora to síce celkom nie je, ale postačí. Počúvam ho. Mlčí. Možno nič nechce povedať. Nemá náladu, akú mávajú hory, keď chcú ohromiť svet intelektuálnymi rečami či čistou, jednoduchou rečou prírody. Nevie, ako sa hory zvyknú vyjadrovať. A možno, že taký malý kopček ako on musí ešte vyrásť. A to mu teda potrvá. Muselo by prísť ďalšie vrásnenie alebo možno aj ľadovec, aby kopček vyrástol. Alebo naň treba nanosiť skaly, aby bol vyšší aspoň opticky. Bude mať zo seba lepší pocit, takzvaný pocit Everestu. Je to termín oficiálne zaužívaný medzi kopcami v bežnej horskej praxi. Potom možno bude výrečnejší.
Kopec! Haló, kopec! Čo mi povieš? Volám naň, ako to vyžaduje klišé. Som zvedavá, čo odpovie. Na jeho odpoveď netreba dlho čakať. Vlastne ani poriadne nevyslovím svoju otázku, a múdry kopec už má odpoveď: Čo mi povieš? Výborne, tak ja sa ho niečo opýtam, a on takto. Hneď zaútočí protiotázkou. A nedá si ani tú námahu, aby bol originálny. Pýta sa ma to isté, čo ja jeho. Čo mu poviem... kto to má vedieť. Ja som chcela, aby mi čosi povedal on. Keď tak nad tým rozmýšľam, ten kopec je ozaj prefíkaný. Raz, keď som tam bola, bolo celkom slnečno. Doma, na ceste, všade. Len na tom kopci ma zlialo. A akoby to nestačilo, teraz si zo mňa robí dobrý deň aj pri komunikácii. Pekne.
Asi s ním už nehovorím. Ale možno je to aj lepšie. Viem, že je múdry. Príroda je múdra a to je fakt. (Ach jaj, opäť klišé.) A, keďže je múdra, mlčí. Prípadne opakuje po ľuďoch ich myšlienky. Sama od seba nepovie nič, všetko je reakcia na človečie impulzy. Apple nepadá ďaleko od appletree, vraví klasik. Appletree mlčí, a tak mlčí aj apple, v tomto prípade zástupca rodu ľudského. V tomto prípade ja. Tak teda mlčím, no. Mlčaním možno poviem viac. Paradoxy. Ďalšia, osobit(n)á, korenistá a zaujímavá kapitola v knihe Zvláštne skutočnosti sveta vo vysokej koncentrácii. Neviem, kto tú knihu napísal. A či tak vôbec niekto urobil. V každom prípade, mal by. Bolo by to celkom užitočné. Možno ju napíšem ja. Lebo aj tie paradoxy sa všade tlačia. Ale už nie ako dym, iba ako para. Menej nápadne. A nie čierno, len tak. PARAdoxne. Priesvitne. Lebo sú paradoxmi. To nie je vysvetlenie, prečo sú priesvitné, ale znie to pomerne diplomaticky. Diplomacia je o tom, že jedinec niečo absolútne netuší a vzbudzuje pocit učenca. Ozaj tú knihu napíšem. O divných porekadlách, kopcoch, čo sú tak trochu horami, zaparených paradoxoch a diplomacii, ktorá je niekedy nanič. Možno ešte o niečom (určite). A možno sa dokonca nájde jeden podobne fantáziou trafený čitateľ, ktorý si ju aj prečíta.
Späť ku kopcu. Teda, stále stojí a žiadna sopečná činnosť ani iné horotvorné procesy ho nezmenili. Zatiaľ. Ale predsa je už iný. Vtedy bol len kopcom za záhradou. Teraz je kopcom, ktorý je za záhradou, nerastie, neprezrádza svoje myšlienky, kladie nič netušiacim okolorozmýšľajúcim ľuďom otázky, ktoré nechcú počuť, lebo chcú odpovede. A pritom vlastne v skutočnosti nehľadajú na konci viet bodky, ale esíčka s bodkami. Lebo otázniky žijú, zatiaľ čo konštatovania sú pasívne a statické. Niekedy až stagnujúce. Povedia sa, a koniec. Otázky sa opýtajú a esíčko na ich konci čaká na svoje možnosti. Môže byť jedna aj milión. Alebo aj viac. Nikto si nie je celkom istý. (Ak by si istý bol, je ozaj hlúpy. V niektorých prípadoch.) A práve preto kopce nútia človeka myslieť a pýtať sa a nestagnovať. Ako som povedala, sú múdre.
Ktovie, či len tento môj kopec je taký. Lebo neverím, že aj ostatné hŕby hliny sa vyznačujú toľkým dôvtipom ako tá moja. Malý princ mal svoju ružu, lebo jej venoval čas a lásku a starostlivosť a seba. A ja mám svoj kopec, lebo sa so mnou rozpráva. Mlčaním. A začínam mu rozumieť. Práve mi povedal, že ešte nikdy sa s ním nikto nerozprával. Je to čudné a smutné, že to nikomu nenapadlo. Predtým bol dlho sám a bez spoločnosti. Čudujem sa mu, že to už dávno nezabalil a nešiel niekam do mora urobiť hollywoodsku kariéru ako oceánske pohorie. Ale som rada. Že ostal za našou záhradou. Lebo mlčí a ja ho môžem počúvať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
aenrel
20. 6.júna 2010 14:11
prvý muahaha
Napíš svoj komentár