Nena:
Akurát som pripravovala raňajky a dosť sa ponáhľala. Nestíhala som do práce.
„Dorotka! James!“ skríkla som na celý dom. Rozoznel sa beh a do kuchyne vleteli dve trojročné dvojičky. Samozrejme ryšavé po mne.
„Mamka? Neviem si zapnúť sandálky,“ pozrela na mňa sklamane Dorotka.
„To nič,“ usmiala som sa, položil dve taniere s bábovkami na stôl a Dorotku posadila na stoličku. Vzala som jej sandálky béžovej farby ladiace k béžovým šatkám.
„Už zlatko. Teraz sa napapajte a odveziem vás do škôlky.“
Poslúchli ma a zatiaľ , kým jedli sme vybehla do kúpeľne a česala si narýchlo vlasy.
„Zasa nestíhaš?“ prišla do kúpeľne mama. Pozrela som na ňu cez zrkadlo.
„Ako vždy. Mami, vyzdvihneš deti zo škôlky? Prosím.“
„Ako vždy,“ odpovedala mojimi slovami,“ pozri... mala by si si nájsť nejakého chlapa.“
„Nevidím na to dôvod,“ položila som hrebeň na poličku a chceli ísť späť dole k deťom. No mama mi zatarasila cestu.
„Máš len 26 rokov. Kvôli deťom.“
„Mami,“ nadýchla som sa a vydýchla,“ je o nich postarané. Max posiela poctivo výživné. Dokonca viac ako má stanovené súdom.“
„Veď na to jediné je ten feťak dobrý. Tu ide o niečo iné. Aký majú rodičovský vzor, keď žijú s dvoma ženami?“
„Je kopa slobodných matiek. Nemyslím, že tým nejako trpia.“
„Dôjde na moje slová. James by mal mať mužský vzor.“
„Pozri... jedna svadba a jeden rozvod mi stačil. Môžem konečne prejsť? Nestihnem do práce.“
Pustila ma a deti už zapíjali raňajky džúsom.
„Super,“ pochválila som ich,“ teraz môžeme vyraziť,“ prevesila som si cez rameno kabelku, obula si tenisky a viedla ich k autu. Odomkla som ho a obidvoch zapla do autosedačiek. Dorotka si držala bábiku a James robota. Nasadla som za volant, hodila kabelku na druhé sedadlo a vyrazila.
Max:
Vošiel som do obývačky a povzdychol si. Karol a Elena stále pracovali na počítačoch.
„Ste moji spolubývajúci a preto vám to poviem ohľaduplne. Preskakuje vám,“ hádzal som potrebné veci do tašky.
„To bolo „vážne“ ohľaduplné. Toto je naša práca. Platia nás za to. Sme programátori.“
„Presne,“ prikývla Elena a zjedla chrumku.
„A platia vás aj za to, že ste tri dni nevideli denné svetlo a čo je ešte smutnejšie, nevideli ste ani kúpeľňu?“
Karol sa na mňa otočil: „prestaň dobre? Vžili sme sa do toho.“
„Bohužiaľ až príliš,“ vzal som laptop a odišiel. Tiež som pracoval v IT kruhoch (konkrétne špecialista IT bezpečnosti pre jednu firmu) no nerobil som z toho takú vedu ako moji spolubývajúci. Okrem IT som sa venoval aj iným veciam. Bol som tak trochu génius s iq 187 a zároveň temnou minulosťou. Bohužiaľ. Nasadol som do auta a odviezol sa až do firmy kde som pracoval. Vystúpil som na parkovisku, pozrel na mobil aby so zistil koľko je hodín, keď sa zrazu zo zákruty vyrútilo auto a to, čo som si ako posledné pamätal bolo zapískanie gúm a nič.
Nena:
„Ahoj,“ vbehla som do šatne a rýchlo sa prezliekala. Vyletela som v bielom na oddelenie a popri chôdzi pila kávu.
„Dnešok je neskutočný deň,“ prišla som k pultu, k inšpekčnej izbe a prezerala chorobopisy. Pracovala som už rok ako chirurgička.
„A pokračuje,“ usmiala sa Tereza, sestrička,“ práve mám nahlásený príjem. Zrazili nejakého muža na parkovisku.“
„Dnešní svet je veľmi uponáhľaní,“ skonštatovala som.
„To áno. Zatiaľ je na operačnej sále. Hlásený bol otras mozgu a komplikovaná fraktúra nohy. Neviem presnejšie,“ písala a ja som zatiaľ šla robiť rannú vizitu.
„Počkajte,“ zastavila ma a prestala písať,“ volá sa rovnako ako vy.“
Zastavila som a otočila sa: „prosím?! James Ornt?“ schytila som jej zošit hlásených príjmov. Keď som ale uvidela Maximilián Ornt, upokojila som sa.
„Nie váš syn, prepáčte, že som vás vystrašila. Nie je to vaša rodina?“
„Nie,“ vrátila som jej zošit,“ kto ho operuje?“
„Doktor Kmec,“ odpovedala.
„Keď skončia, dajte mi vedieť, dobre?“
„Samozrejme,“ ďalej pokračovala v práci. Ako aj ja.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fartgas
2. 2.febuára 2014 13:35
Jeeeej, ty píííšeš, juhu huuu. pekná kapitolka, tešivá som na ďalšiu
Napíš svoj komentár