Zaklopala som na dvere nemocničnej izby a vošla. Max bol prezlečený vo svojom zvyčajnom oblečení a balil si veci do tašky. Pri sebe mal barle.
„Ahoj,“ ozvala som sa.
Zdvihol na mňa pohľad: „ahoj. Máš tu lekársku správu?“
„Áno,“ podala som mu papier,“ tešíš sa domov?“
„Konečne. Nemocnica nie je najpríjemnejšie miesto. Aspoň pre mňa. Nie, že by si sa nestarala dobre, len...,“ snažil sa to zahovoriť.
„Chápem,“ usmiala som sa,“ máš odvoz?“
„Prídu Elena a Karol. Nevedia sa dočkať, že nebudú jesť fast food, ale konečne niekto doma niečo navarí.“
„Si u vás doma kuchár?“ zaujalo ma to.
„Niečo také. Skôr nemám inú možnosť, keďže sa nevedia odtrhnúť od počítačov.“
„Stále sa nezmenili. Dúfala som márne.“
„Niekedy mám pocit, že v osemdesiatke pochopia, že sa majú radi, začnú spolu chodiť a vezmú sa cez internet,“ predpovedal.
Vybuchla som smiechom: „to si vystihol. Tak... prajem ti veľa šťastia. V správe máš kedy prídeš na zloženie sadry a kedy dostaneš ortezu.“
„Ďakujem,“ prezeral si správu.
„Maj sa,“ otočila som sa, že odídem.
„Počkaj,“ povedal keď som chytila kľučku.
„Áno?“ otočila som sa späť k nemu. Položil papier a za pomoci bariel ku mne došiel,“ nezaslúžim si to, ale mohol by som mať ešte jednu prosbu?“
„Počúvam,“ prekrížila som si ruky.
„No... kedysi si mala rada moje jedlá.“
„To máš pravdu,“ prikývla som.
„A... mohol by som navariť a ... mohla by si ku mne prísť s deťmi.“
„No... neviem....“
„Nen je to jedlo. Nič nespravím.“
„A čo by si navaril?“ hrala som sa, že uvažujem.
„Tvoje obľúbené zapekané makaróny.“
„Počkaj,“ smiala som sa,“ toto je úder pod pás. Vieš, že tvojim zapekaným makarónom nedokážem odolať.“
„Potom nemáš inú možnosť ako prísť s deťmi a tiež spoznajú moje kulinárske umenie.“
Dala som si ruky v bok: „vieš čo kedy povedať.“
Pravda bola taká, že sme sa za posledne dni dennodenne rozprávali a začala som si pripadať ako pred niekoľkými rokmi. Teda pred obdobím keď sme spolu chodili. Rozumeli sme si a bavilo ma to. Tak ako vtedy na škole.
„Mám to brať ako súhlas?“
Prikývla som: „prídeme. Ale nič viac nezaručujem. Uvidíme ako to dopadne.“
„To znie fér. Čo tak zajtra?“
„Dobre. Čakaj nás o piatej. Deti chodia skoro spať.“
„Rozumiem. Dohodnuté, tak.... mohol by som ťa na znak vďaky objať?“
„Vďaky za čo? Že navaríš mne a deťom?“
„Nie. Za to, čo si pre mňa urobila. Nemusela si pre mňa po tom všetkom ani pohnúť prstom. No ty si ma nenechala len tak, dokonca si sa o mňa starala.“
„Vieš, zložila som Hippocratovu prísahu,“ zahovorila som.
„Nen,“ usmial sa presne tak ako to vedel on,“ obidvaja vieme, že po prvé som si nezaslúžil aby si sa o mňa takto dobre starala a po druhé to bola nadštandardná starostlivosť z tvojej strany.“
„Nie. Na toľko si ctím prísahu,“ hovorila som, no vnútro kričalo niečo iné.
„Vážne?“ stále sa usmieval.
„Vieš čo? Zabudnime na to,“ znovu som chcela isť preč, no pustil jednu barlu a silno ma objal. Ostala som prekvapená, ale po chvíli som ho objala sama. Voňal presne tak isto ako predtým. Krásne, jemne, proste tak aký bol. Jednoduchý so svojim mega mozgom a mega charizmou. To čo... stále tak milujem.
Max:
Stáli sme tam v objatí a ja som dýchal so zatvorenými očami. Chcelo sa mi plakať. Tak dlho som po tomto túžil. Tak dlho som ju chcel znovu cítiť. Používala stále tu istú voňavku. Far away. Rozosmialo ma to.
„Ty sa smeješ?“ spýtala sa, no nepustila ma.
„Stále si dávaš parfém aj na vlasy.“
Pozrela mi do očí a usmiala sa: „tvoja eidetická pamäť ma už nedokáže prekvapiť.“
Nahol som sa, že to risknem aj za cenu facky a pobozkám ju, no rozleteli sa dvere a dnu vošli Karol s Elenou. Nena sa raketovo odtiahla a hľadela do zeme.
„No.. ako som povedala, kópiu správy odnes obvodnému lekárovi. Potom na ambulancii dáme dole sadru a dostaneš ortezu. Tak... drž sa,“ otočila sa a doslova zutekala preč.
Karol s Elenou za ňou hľadeli.
„Stalo sa niečo?“ nerozumela Elena.
„Nie nič,“ snažil som sa zdvihnúť druhú barlu.
„Vážne?“ zdvihol mi ju Karol,“ vyzerala dosť nervózne. Zas ste sa pohádali?“
„Nie. Práve naopak. Mimochodom... zajtra idete do kina.“
„Neviem o tom,“ zmetene mi Elena balila posledné veci.
„Už vieš. A možno si konečne niečo uvedomíte.“
„Čo také?“ Karol mi balil tablet a notebook.
„Ale nič... navštevovali sme ma každý deň a preto sa vám odvďačím týmto.“
„Tak fajn,“ pokrčil ramenami Karol.
„Poďme. Tie polámané ruky, nohy, atmosféra mi nerobí dobre,“ znechutene povedala Elena, s Karolom mi vzali veci a pomaly sme sa vybrali na parkovisko.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár