„Je 9 hodín. Otvorený bude len McDonald,“ rozmýšľala som.
„Aha... takže sa zachováš ako vzorná lekárka a naješ sa fast foodom?“ doberal si ma.
Zastala som: „svedčí moja plnoštíhla postava o tom, že som vzorná lekárka čo sa týka stravy?“
„Nen... tvoja postava je dokonalá tak prestaň. A ideme,“ určoval smer. Držali sme sa a ja som sa cítila presne tak ako pred rokmi na škole. S milujúcim mužom s neskutočným potenciálom.
O tri mesiace:
Stála som pri sporákz a varila obed. Bola sobota, krásny deň a Max zobral deti vonku a uvažovala som čo s toľkým voľným časom. Tak som začala variť.
„Asi sa mi sníva,“ došla ku mne mama.
„No... odkedy je Max späť, tak neviem ako mám využiť voľné chvíle,“ priznala som.
„Vážne uvažuje o kúpe domu?“ sadla si k stolu.
„Áno,“ premiešala som mäso,“ jeho spolubývajúci sa začínajú stále viac a viac prejavovať.“
„Prejavovať?“ nerozumela.
„Hej. Sex,“ odpovedala som s ľahkosťou v hlase a ochutnala omáčku.
Rozosmiala sa: „ach tak.“
„Okrem iného deti stále dookola opakujú, že majú rodičov, ktorí spolu nežijú.“
„Presviedčali ste ma toľko o Maxovej zmene, že som si myslela, že budete spolu žiť do mesiaca,“ pozorovala ma.
„Som rada, že je to takto.“
Začal mi zvoniť mobil. Keďže som sa starala o jedlo, poprosila som mamu aby zdvihla. Po chvíli ku mne pribehla s mobilom.
„Max. Že vraj sa niečo stalo,“ podávala mi ho.
„Čo?“ spýtala som sa prekvapene a priložila mobil k uchu,“ čo sa stalo? Niečo s deťmi?“
„James spadol.“
„Kde ste?!“ skríkla som.
„V školskej knižnici.“
„Prečo v knižnici?“ bola som prekvapená, no nečakala som na odpoveď, zložila, vypínala sporák a utekala.
„Nen čo je?“ dobehla ma mama.
„James spadol. Ak ideš so mnou tak poď!“ náhlila som ju.
Nastúpila ku mne a ponáhľala som sa ako o závod.
„Nen pomalšie lebo nás zabiješ,“ kritizovala mama.
„Jamesovi niečo je!“ odvrkla som jej a zaparkovala po pár minútach pred knižnicou. Kde som študovala s Maxom. Bežala som hore schodmi, brala ich po dvoch a vstúpila cez dvere. Pri stoloch sedeli ľudia a ja som skríkla: „Max! James! Dorotka!“
Triasla som sa od strachu a nikto neodpovedal.
V tom okamihu sa ľudia postavili. Ostala som zarazená. Až vtedy som si uvedomila, že sú to ľudia, ktorých poznám. Z práce aj osobného života. Postavili sa po boku a vytvorili cestičku smerom k uličke medzi regálmi kníh.
„Kde je Max?“
„Potichu,“ postavila sa ku mne mama,“ sme v knižnici,“ usmiala sa,“ len choď ďalej,“ vložila mi do rúk kyticu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár