„Ahoj Nen. Myslel som si, že prídeš.“
„Ahoj Dominik,“ prekrížila som si ruky,“ prišla som sa porozprávať o jednom pacientovi, ktorého si operoval.“
„Poď ďalej,“ pustil ma. Vošla som do izby lekárov a sadla si do kresla.
„Myslíš Maximiliána Ornta? Máte rovnaké priezvisko. Rodina?“
„On? Nie. No to priezvisko mám po ňom.“
Napil sa minerálky a pozrel na mňa: „po ňom?“
„Áno. Kedysi sme boli manželia,“ priznala som pravdu.
Domino mal o päť rokov viac, viac praxe a tmavohnedé oči s čiernymi krátkymi vlasmi. Pár krát ma balil. Okato.
„Ty si rozvedená?“ spýtal sa prekvapene.
„Áno. To si nevedel?“
„Nie. Teda viem, že máš dvojičky, ale myslel som, že si slobodná mamička.“
„Som. Pozri... len sa chcem spýtať ako na tom je Max.“
„Aha,“ položil vodu a oprel sa o stôl,“ mal veľké šťastie. Otras mozgu a trieštivá fraktúra predkolenia.“
„Au,“ okomentovala som,“ mohla by som ho mať na oddelení na starosti ja?“
„Samozrejme. Stále som v šoku z toho, že je to tvoj exmanžel,“ vážne vyzeral bledší.
„A je v tom nejaký rozdiel?“ nerozumela som.
„Áno... operácia by nemusela byť taká úspešná,“ uškrnul sa.
„Prestaň,“ rozosmiala som sa a postavila,“ papiere už sú na oddelení?“
„Samozrejme,“ usmial sa a ja som odišla preč. Ako som kráčala k chorobopisom, v hlave sa mi objavila spomienka na moje a Maxove prvé stretnutie.
Vošla som do univerzitnej auly ako prváčka na medicíne a mala mať prednášku z etiky. Sadla som si úplne dozadu. Vytiahla som knihu a čítala si. Pomaly sa aula zapĺňala, keď sa ku mne postavil chalan. Zdvihla som pohľad. Štíhly (až nezdravo), hnedé dlhšie vlasy zastrčené za uši a tie najkrajšie zelené oči. Čo ma naozaj zarazilo, bolo jeho staromódne oblečenie. Košeľa, vesta... no na druhej strane mu to veľmi pristalo. Vytváralo to okolo neho neskutočne dobrú auru.
„Ahoj. Máš voľné?“ spýtal sa s úsmevom.
„Jasne,“ podvedome som sa narovnala a ďalej čítala.
„Inak, ja som Max,“ vystrel ku mne ruku. Znovu ma prekvapil. Podala som mu svoju.
„Nena.“
„Aký odbor?“
„Medicína. Ty?“ na našich hodinách som ho zatiaľ nevidela.
„Tento rok je to sociológia a psychológia.“
„Tento rok?“ nerozumela som.
„Áno. Už mam dve PhD.“
Narovnala som sa a položila knihu: „prosím?“
„Matiku a chémiu. Teraz som sa zameral na humanitné vedy,“ povedal akoby medzi rečou. Mne skoro spadla sánka.
„Buď si génius, alebo psychopat.“
Vybuchol smiechom: „že som génius som počul veľa krát, ale psychopat? To si prvá.“
„Podľa môjho skromného názoru su tí, čo majú radi matiku psychopati, ktorí sa dobrovoľne mučia.“
„Vidíš. Pre mňa to je relax. Okrem toho pracujem ako IT technik,“ zas doplnil, akoby si len teraz spomenul. Zdvihla som ruku a pichla ho prstom do líca.
„Au. Čo je?“ nerozumel.
„Na chvíľu som mala pocit, že si stroj a nie človek.“
A tak sa to začalo. Krásne chvíle, keď sme sa začali spoznávať a z kamarátstva po mesiaci bol vzťah. Kávy, spoločné učenie, komplimenty, darčeky, bozky, spoločné noci na intraku.... všetko. Zaľúbili sme sa bezhlavo a v tom čase som si myslela, že sa nič zlé stať nemôže. Ako som sa mýlila.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár