„Ahoj,“ pozdravila som.
„Ahoj. Bál som sa, že si v práci,“ povedal otvorene. Úprimný ako vždy.
Vzala som si stoličku a sadla si k nemu: „čo stváraš? Chceš sa zabiť?“
„Nebolo to náročky. Ponáhľal som sa do práce.“
„Nedával si pozor?“ pokrútila som kriticky hlavou.
„Možno som sa zahľadel na mobil,“ priznal.
„Mobily a iPody by som počas cesty zakázala,“ otvorila som chorobopis a začala písať ordinácie,“ máš bolesti?“
„Trošku. Ale dá sa to vydržať.“
„Neboj, bolesť ťa ešte len čaká keď sa vyplavia lieky,“ zapisovala som.
„Ako sa majú deti?“ spýtal sa z ničoho nič po chvíli ticha.
Zdvihla som na neho pohľad od papierov: „deti? Myslíš naše na ktoré absolútne serieš?“
„Neseriem. Ty si požiadala pri rozvode o zákaz styku,“ vyhovoril sa.
„Pokiaľ mám správne informácie, tak si už rok po liečení. Alebo nebolo úspešné?“ podpichla som ho.
„Bolo úspešné. Som čistý, prisahám.“
„Tak potom? Aspoň ukázať si sa im mohol. Pokiaľ budeš čistý, tak nemám nič proti. Si ich otec,“ hovorila som otvorene.
„Nen nikdy v živote som tebe a ani Jamesovi s Dorkou ublížiť nechcel.“
„Stalo sa,“ odfrflala som a písala ďalej.
„Stále na nich myslím. Posielam peniaze a darčeky.“
„Možno ti poviem novinku, no nie všetko je o darčekoch a tisícke eur,“ povedala som mu odmerane a kriticky.
„Nen zmenil som sa. Od základov. A pokiaľ mi to dovolíš, rád by som ich videl.“
„Pokiaľ ma za tých pár dní čo tu budeš ležať presvedčíš, že ti na nich záleží, môžeš ich vidieť. A pokiaľ ma presvedčíš aj skutkami pri nich, som ochotná aj zrušiť zákaz styku. Ale presvedčiť ma nebude ľahké.“
„Zaslúžim si šancu po tom všetkom čím som si prešiel.“
Táto veta vo mne zapálila hnev.
„Ale nevrav,“ nahodila som sarkastický tón,“ v protidrogovej liečebni si sa ocitol azda kvôli niečomu inému ako kvôli drogám? Niekto ti držal zbraň pri hlave aby si ich bral? Bol si obeťou, však?“
„Nen nevravím, že som bol obeťou. Môžem si za to sám. Ale prešiel som si hrozným obdobím, kvôli ktorému si zaslúžim druhú šancu a aby som neprišiel o deti definitívne.“
„Uvidím,“ postavila som sa a dopísala infúzie a lieky proti bolesti. Potom som zamierila k dverám.
„Prídeš ešte za mnou?“ spýtal sa.
„Uvidím,“ zopakovala som, chytila kľučku a odišla preč. Podala som sestričke chorobopis a kráčala do izby lekárov. Ľahla som si na gauč, zatvorila oči a rozmýšľala. Znova sa mi objavili spomienky akoby to bolo včera.
Max bol pred šiestimi rokmi tak úžasný, že popri škole dokázal aj naďalej pracovať. Zarábal, kúpil maličký dom a nasťahovala som sa k nemu. Presne 1. decembra. A v tej istý rok sme aj prvýkrát slávili spoločné Vianoce osamote. Bolo to magické, radostné a milujúce. V obývačke nám horel oheň v kozube, voňali perníky, varene víno a spoločne sme ležali na gauči.
„Ďakujem za darčeky. Nezaslúžila som si ich. Prehnal si to,“ komentovala som a túlila sa k nemu.
„Prečo? Ty si zaslúžiš ešte viac. Počkaj láska,“ posadil sa,“ nepočula si zvonček?“
„Čo?“ nerozumela som a započúvala sa.
„Vonku. Pri snehuliakovi.“
„Nič nepočujem.“
„Poďme sa tam pozrieť.“
Nakoniec som súhlasila, obliekli sme sa a vyšli do záhrady, kde sme ráno postavili snehuliaka. Keď sme prišli bližšie, niečo som si všimla. Na ruke mal snehuliak niečo položené. Max vzal červenú krabičku, kľakol si predo mňa a otvoril ju. Bol v ňom prekrásny prsteň.
„Vezmeš si ma?“ spýtal sa s úsmevom.
„Preboha,“ chytila som si ústa a bola v šoku. Potom mi vyšli slzy a nebola som schopná slov.
„Stačí povedať áno,“ doplnil. To ma priviedlo k rozumu a silno som ho objala.
„Áno!“ odpovedala som šťastne a silno, vášnivo ho pobozkala. Počas sĺz šťastia, ktoré mi stále tiekli. Opatrne mi nasadil prsteň a utrel slzy. Bol prekrásny. A v tej chvíli to bol najšťastnejší okamih v mojom živote. Nič ma nemohlo vyviezť z miery. Aspoň som si to namýšľala.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
8. 2.febuára 2014 23:56
» creativelife.cz/?p=18886...
Napíš svoj komentár