„Som doma,“ zakričala som z chodby a vyzúvala sa.
„Mamka!“ pribehol James a objal ma.
„Ahoj miláčik,“ rozosmiala som sa,“ ako bolo v škôlke?“
„Dobre.“
„To som rada,“ vzala som ho na ruky a ponáhľala sa za Dorotkou.
Max:
Nena sa neukázala. Trošku ma to sklamalo, no chápal som ju. Po tom všetkom. Dobre som vedel, že za to môžem, no bál som sa si to úplne pripustiť. Videl som ju až na druhý deň pri veľkej vizite, keď sa okolo mňa rozostavili všetci lekári a Nena primárovi hovorila o mojom zdravotnom stave. Vyzerala tak chladno, ako som ju poznal len z čias, keď som všetko začal kaziť. Odišli a mne tiekla ďalšia infúzia. Nič ma nebavilo. Ani práca, ani nič. Len som ležal a pripadal si hrozne neschopný. Preto som začal smútiť a uvažovať o zlých časoch. Tie sa začali tragédiou. S Karolom a Elenou sme sa poznali odmalička. Keď som začal chodiť s Nenou, predstavil som jej ich a boli sme dobrá partia. Kamarátstvo ostalo aj keď som sa odsťahoval a žil s Nenou v našom malom dome. Okrem nás štyroch sme mali v partii ešte jedného kamaráta. Oskara. Mal som rád Karola, no Oskar bol ten, s ktorým som bol v šiestich rokoch v triede pre mimoriadne nadané deti, vždy som sa na neho mohol spoľahnúť, bol mi ako brat a raz sa nevrátil, keď ho prepadli a zavraždili. Vtedy to so mnou začalo ísť dole vodou. A urobil som veci, ktoré ma stáli rodinu. Prišlo mi to teraz veľmi ľúto, keď sa otvorili dvere a uvidel som Karola s Elenou.
„Ahoj, môžeme?“
Usmial som sa: „jasné. Tak rád vás vidím.“
Akoby mi práve čítali myšlienky. Chýbali mi.
„Nevieš si dávať pozor?“ kritizovala ma Elena, keď si sadala na stoličku k posteli.
„Trošku som nedával pozor. Nudím sa.“
„To rád počujem,“ povedal Karol a ukázal obal na notebook,“ mysleli sme, že ťa to poteší.“
„Ďakujem,“ rozosmial som sa a vzal si notebook,“ som rád, že ste konečne uzreli svetlo sveta,“ doberal som si ich.
„“Vtipné“,“ podotkol Karol a pozeral na tabuľku zavesenú na posteli,“ máš silné bolesti?“ pozrel na mňa.
„Pichajú mi novalgin. Dá sa to,“ zapol som notebook.
„Novalgin? Ordinovaný máš Dolsin.“
Zdvihol som na neho pohľad: „dolsin? Daj mi to,“ natiahol som ruku.
Podal mi papier kde boli zapísané teploty, tlaky, no aj ordinované a podané lieky. Vážne mi Nena predpísala Dolsin. Dolsin bol opiát.
„Zavoláte Nenu?“
„Nena je tvoja ošetrujúca lekárka?“ spýtala sa Elena.
„Áno,“ odpovedal som s chvejúcim sa hlasom.
Karol sa otočil a odišiel z izby. Zatvoril som notebook a nevedel čo povedať.
Nena:
Vizita konečne skončila a podala som sestričke chorobopisy aj s ordináciami. Dnes som mala 24-ku takže ma čakala dlhá denná plus nočná. K tomu som cez deň mala ambulanciu na príjme. Vykročila som tam, keď som na chodbe stretla Dominika.
„Dnes nočná?“ začal konverzáciu. Zastavila som.
„Áno. Dúfam, že aspoň bude kľudná. Slúžim s Andrejom. Ty máš aké plány?“ usmiala som sa.
„Práve idem od primára. Andrej ma poprosil, či by som dnes nevzal jeho nočnú, tak sme boli podpísať zmenu služieb.“
Ostala som zarazená: „čiže slúžime spolu?“
„Áno,“ podišiel bližšie,“ uvidíme či bude kľud.“
Nevedela som čo na to povedať. Iba som nasucho prehltla.
„Ak nič nebude, mohli by sme sa spolu navečerať pred dlhou nocou.“
Na túto vetu som už dupľom nemala čo povedať, keď sa ozvalo: „ehm ehm...“
Pohotovo som sa otočila a uvidela Karola. Ešte toto mi chýbalo.
„Prepáčte,“ vyzeral vážne,“ ruším? Potreboval by som hovoriť s doktorkou Orntovou.“
Dominika to nevyviedlo z mieri: „samozrejme. Nen, uvidíme sa,“ ukončil a prešiel popri Karolovi po chodbe preč. Karol bol chvíľu ticho a potom ku mne podišiel.
„Takže ťa volá Nen?“ spýtal sa vyčítavo.
„Prestaň,“ prevrátila som očami,“ čo sa deje?“
„Vieš, myslel som si, že taká sviňa byť nemôžeš, ale očividne som sa mýlil.“
„Čo?“ spýtala som sa šokovane,“ nič som nespravila.“
„Nič? Podvádzaš Maxa a okrem toho napriek jeho problémom mu ordinuješ opiáty? Býva s nami a viem, že toto si od teba nezaslúži.“
„Nie je to tvoja vec,“ otočila som sa, urobila pár krokov a potom sa k nemu vrátila,“ on býva s vami?“
„Áno.“
Vybuchla som v hnev: „on býva s vami v byte, desať minút odo mňa a ani raz neprišiel za deťmi?!“
Zbledol: „no...“
Nahnevane som ho odstrčila a zamierila za Maxom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár