V práci som sa ani na chvíľu nezastavila. Vždy som musela niečo riešiť. Vďaka tomu som nemyslela na svoje problémy, čo mi vyhovovalo. Pomaly prešiel celý deň a po večernej vizite som zavolala mame.
„Ahoj,“ sadla som si na izbe lekárov,“ ako sa majú deti?“
„Dobre. O chvíľku pôjdu spať. Dám ti ich?“
„Jasné. Chcela by som ich aspoň počuť,“ chýbali mi.
O minútu sa v telefóne ozvalo detské ahoj.
„Ahoj Dorotka,“ usmievala som sa, aj keď ma nevidela,“ ako sa mi máš?“
„Dobre mamka. S Jamesom sme kreslili a potom sa hrali s kockami.“
„To je super. Potom mi to ukážete.“
„Kedy prídeš domov?“ mala v hlase smútok.
„Zlatko, až ráno. Hneď ako prídem vás objímem a spolu sa naraňajkujeme.“
„Naozaj?“
„Prisahám. S Jamesom vymyslite čo budeme raňajkovať.“
„Palacinky!“ skríkla.
Rozosmiala som sa: „dobre. Urobím palacinky. Dáš mi ešte k telefónu bračeka? Aby som počula aj jeho kým budem musieť ísť.“
Keď som dotelefonovala, vyvalila som sa na sedačku a oddychovala pred dlhou nocou. Len som rozmýšľala a bolo mi ľúto hádky s Maxom. Niekedy sme sa nedokázali pohádať. Boli sme ako jeden. Bohužiaľ na tie časy existujú už len spomienky.
Zrazu som počula kľúče v zámke a vošiel Dominik. Aj s pizzou. Rozosmiala som sa.
„Čo robíš?“
„Večera,“ sadol si ku mne a otvoril krabice z ktorých krásne voňala pizza.
„To si nemusel.“
„Musel. Staráš sa o všetkých. Kto sa stará o teba?“ podával mi tanier.
„Si milý,“ priznala som a vzala si tanier.
„Nevedel som akú máš najradšej, tak som skúsil šunkovú. Tou sa nikdy nič nepokazí.“
„Najradšej mám šampiónovu. Ale aj šunková je dobrá,“ pochválila som ho.
„To som rád. Nech sa páči,“ podal mi kúsok a začali sme jesť. Až teraz som si uvedomila, že som vážne hladná.
„Ako sa ti odvďačím?“ hľadela som na neho počas jedenia.
„Nemusíš sa mi odvďačiť. Urobil som to s radosťou.“
„Ďakujem,“ pomaly som dojedla a napila sa vody.
„Ty mi vážne nemusíš ďakovať.“
„Ja?“ usmiala som sa,“ to si ako myslel?“
„Netvár sa, že nevieš,“ položil tanier aj s pizzou.
„Neviem. Bežne mi kolegovia pizzu nekupujú,“ priznala som.
„Možno nie som len tak hocijaký kolega. Nen páčiš sa mi.“
Ostala som na neho hľadieť ako teľa na namaľované vráta. To, že ma balil je vec jedna. To, že mi to povedal do očí druhá.
„Pozri... som poctená ale... ale to nejde,“ pošepkala som.
„Prečo?“ pritiahol sa bližšie ku mne.
„Lebo mám deti. Musím myslieť na ne,“ odtiahla som sa.
„Počkaj,“ chytil ma za ruku,“ ja viem, že máš deti. No taktiež si sama. Nezaslúžiš si trochu oddychu a relaxu?“
„Ja viem ale....,“ nejak mi došli slová.
Na to sa usmial, nahol a bozkával ma.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár