„Nie,“ odtiahla som sa,“ to by sme nemali.“
„Prečo? Nie som zadaný a ani ty,“ vypadlo z neho.
„Dominik... už som povedala,“ postavila som sa,“ deti sú celý môj život.“
„Tu nejde o tvoje deti. Tu ide o teba. Bozkávam teba.“
Táto veta mi pomohla rozhodnúť sa.
„Bozkával si naposledy,“ otočila som sa a odišla preč z izby lekárov. Vykročila som po chodbe a zašla k inšpekčnej izbe sestier. Svižne som otvorila dvere a ostala prekvapene stáť. Našla som tam Maxa, ktorý sa rozprával so staršou sestričkou. Hrbili sa nad stolom. Hneď stíchli.
„Potrebujete niečo pani doktorka?“ spýtala sa sestrička.
„Len som chcela prejsť oddelenie, či je všetko v poriadku.“
„Samozrejme,“ usmiala sa,“ ordinácie sú podané, pacienti buď spia, alebo pozerajú televízory. A... my tu s doktorom Orntom lúštime krížovky,“ ukázala mi knihu 350 krížoviek.
„Chápem,“ prikývla som,“ Max, môžem s tebou nachvíľu hovoriť?“
„Hneď som späť,“ s barlami ma nasledoval z inšpekčnej izby,“ a prvé písmeno je H,“ dokričal jej. Zatvorila som dvere.
„Počuj,“ zastala som ,“ chcela by som sa ti ospravedlniť za dnešok.“
„Za čo konkrétne?“ opieral sa o barly.
„Za ten dolsin. Prepáč. Mala som myslieť na to, čím si si prešiel.“
„Neospravedlňuj sa. Tiež som to nemal vziať tak osobne. Obidvaja sme urobili chyby. Nemohli by sme si sadnúť a normálne sa porozprávať o živote?“
„O živote? Sme rozvedení.“
„A čo, že sme rozvedení? Rešpektujem ťa a máme spolu deti, ktoré napriek všetkému nadovšetko ľúbim a chýbajú mi.“
Tak ako mi pri Dominikovi stačila jedna veta, Max dokázal všetko otočiť taktiež jednou vetou. Stiahlo mi srdce.
„Dobre,“ prikývla som. Možno vyhrala zvedavosť, možno niečo iné. No súhlasila som okamžite.
Vošli sme do jeho izby. Pomohla som mu s barlami, opatrne si ľahol na posteľ a ja som si pritiahla stoličku.
„Tak začni,“ oprela som sa o operadlo.
„Vidím, že si sa stala úspešnou doktorkou,“ okomentoval.
„Netvrdila by som, že úspešnou. Nadobúdam prax.“
„Vôbec si sa nezmenila,“ hľadel mi do oči.
„Nevideli sme sa veľmi dlho a naposledy sme sa pohádali pred súdom. Prečo myslíš, že som sa nezmenila?“
„Stále pôsobíš dôležito a láskavo zároveň.“
„A ty máš určite ďalší doktorát,“ hádala som pre zmenu ja.
Rozosmial sa: „nie. Tri mi stačia.“
„Ani ty si sa nezmenil.“
„Prosím?“ spýtal sa trošku smutne,“ dúfal som, že som sa zmenil. Spravil som hrozné veci.“
„Vieš,“ nervózne som si hľadela na ruky,“ nezmenil si sa,“ odhodlala som sa mu pozrieť do očí,“ lebo som presvedčená, že vtedy, keď si bral drogy si to nebol ty. A si presne taký istý ako predtým.“
Ostal na mňa hľadieť s otvorenými ústami a potom ich zatvoril: „Nen ani nevieš čo to pre mňa znamená.“
„Stále pomáhaš okoliu s tajničkami a krížovkami,“ vysvetlila som.
„Najradšej som s nimi pomáhal tebe.“
„A ja som sa robila, že neviem,“ spomínala som.
„Neverím,“ vybuchol smiechom.
„Vážne. Aj tak si nepochopil a musela som ťa pozvať na rande ako prvá.“
„To nebola moja chyba,“ ohradil sa na oko urazene,“ ani vo sne mi nenapadlo, že žena ako ty by mohla chcieť niekoho ako som ja.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
janini
27. 2.febuára 2014 23:37
teším sa na ďalšiu
Napíš svoj komentár