Sedela som v jedno popoludnie v školskej študovni ako prváčka a poctivo študovala. Mala som pred sebou poslednú skúšku v letnom semestri a dúfala, že dopadne dobre.
„Ahoj,“ ozvalo sa vedľa mňa a usmieval sa na mňa Max.
„Ahoj,“ pošepkala som aby som nerušila ostatných.
„Prepáč, že meškám. Musel som niečo vybaviť,“ sadol si a vytiahol svoju knihu.
„To nevadí,“ ďalej som čítala.
Oprel sa o operadlo, nalistoval stranu a pokračoval v študovaní. Ako zvyčajne prevracal strany jedna radosť a ja som farebne zvýrazňovala svoje dôležité fakty.
„Môžem ťa vyrušiť?“ nahol sa ku mne.
„No?“ zdvihla som pohľad.
„Niečo pre teba mám,“ priznal nesvoj.
„Nemusel si.“
„Ale áno. Za to, že tak pilno študuješ a zajtra máš poslednú skúšku,“ z tašky niečo vytiahol a podal mi to. Bola to jahodová čokoláda.
„Moja najobľúbenejšia,“ usmievala som sa a vylepšil mi náladu o 180 stupňov.
„Zaslúžiš si to,“ hľadel na mňa s krásnym jemu vlastným pohľadom. Aj keď ho ostatní na škole pokladali za čudáckeho génia, ja som ho poznala dokonale a bol pre mňa úžasný.
Znova sa vrátil ku knihe a niečo mi začalo vŕtať v hlave. Po pár minútach som sa rozhodla. Nahla som sa k nemu.
„Môžem ťa vyrušiť?“
„No?“ odpovedal presne ako ja.
„Pôjdeš zajtra večer so mnou na večeru?“
„Samozrejme. Čo si dáme?“ spýtal sa jednoducho.
„Neviem ešte. Na čo budeme mať zajtra chuť.“
„Dohodnuté,“ otočil stranu knihy.
„Konečne budeme mať rande,“ prehodila som akoby mimochodom, keďže zrejme nepochopil.
Zdvihol na mňa pohľad: „to vážne?“
„Áno. Síce to väčšinou robí chlap, no pri tebe by som sa nikdy nedočkala.“
„Počkaj,“ zatvoril knihu a pritiahol si stoličku bližšie,“ ty so mnou chceš chodiť?“
„Kamarátime sa desať mesiacov. Desať mesiacov sa spolu stretávame, rozprávame, učíme, dennodenne sa vidíme. Ty to nevidíš?“
„Úprimne?“ spýtal sa trošku vystrašene,“ nie. Ja k tebe niečo cítim.“
V tom okamihu som prestala myslieť na tie všetky poučky v knihe, skúšku a postavila sa:
„potrebujem jednu knihu. Pomôžeš mi ju nájsť?“
„Samozrejme,“ tiež sa postavil a odkráčali sme medzi regály. Tam sme na seba ostali hľadieť a o sekundu na to (čo sa nám zdalo ako celý deň) sme sa naraz začali bozkávať.
A vtedy sa to všetko prelomilo. Keď som nad tým uvažovala teraz po rokoch, musela som priznať, že vtedy so mnou Maxov bozk zalomcoval oveľa viac ako dnes Dominikov.
„Vieš, srdcu nerozkážeš,“ hľadela som do Maxovej len o trošku staršej tváre.
„Nen nechcem na teba naliehať, ale pokiaľ viac nechceš brať do úvahy zákaz styku s deťmi, mohol by som ich vidieť?“
„Povedala som, že chcem aby si ma presvedčil.“
„Ale ako ťa mám presvedčiť, keď som v nemocnici? Presvedčím ťa tým, ako sa k nim budem správať. Ale to by si ma k nim musela pustiť. Okrem toho si povedala, že som sa nezmenil odvtedy, čo sme boli za dobre. Ja vás všetkých troch milujem.“
„Všetkých troch?“ zaskočilo ma to.
„Pozri,“ povzdychol si nahlas,“ kebyže som si nebol istý, že je to láska na celý život, nepožiadam ťa o ruku a neožením sa. Či sme ostali navždy spolu je už vec druhá.“
Keď som už šla niečo povedať, prerušilo nás klopanie a nakukla dnu sestrička.
„Pani doktorka? Hlásili nám príjem.“
„Idem,“ postavila som sa a nechala Maxa tak. Čo som vlastne chcela povedať? Že ho naďalej milujem? Pokrútila som hlavou, povzdychla si a šla chodbou do príjmovej ambulancie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár