„Mamina!“ vyskočila malá.
Objala som ich: „a ďalej papajte aby sme stihli do škôlky.
Akurát raňajkovali a potom som ich zaviezla. Domov som sa vrátila ako mŕtvola, hodila som oblečenie na zem a doslova padla do postele. Zobudila som sa o jednej a počula z kuchyne zvuky. Obliekla som si župan a zbehla po schodoch.
„Ježiš, to krásne vonia,“ pochválila som mamu, ktorá piekla palacinky.
„Myslím, že máš v sebe zabudované senzory, ktoré lokalizujú každé dovarené jedlo,“ povedala kriticky.
„Mami, práve som vstala. Nemám náladu na intelektuálne preplnené dialógy,“ ukradla som jej palacinku.
„Prosím?“ otočila sa na mňa,“ odkedy takto rozprávaš?“
„Kašli na to,“ jedla som vedľa nej a olízala som si z prsta džem.
„Preboha,“ prevrátila očami,“ teraz by ťa mali vidieť tvoji pacienti. Daj si to na tanier, vezmi príbor, sadni si za stôl a jedz ako človek. Nie ako prasa.“
Vyplazila som jej jazyk a urobila čo kázala. Pochutnávala som si za stolom.
„Inak... prala som.“
„Aha... chceš mi zas vyčítať domáce práce?“ tipovala som.
„Nie. Zvykla som si, že pokiaľ bývaš u mňa, pokladáš za nepotrebné sa angažovať. Ide o to, že som našla v tvojich nohaviciach mobilné číslo s menom Max.“
„Aha...,“ ťažko som prehltla. Opísala som si ho z dokumentácie.
„A po ďalšie tvoje múdre slová ma len utvrdili v tom, že si sa s nim videla.“
„No... nie tak celkom.“
„Nena neklam mi! Ozval sa?“ hádala.
„Nie.... ja... sa o neho starám.“
„Prosím?“ nerozumela.
„Je môj pacient,“ znovu som si odhrýzla. Mama ku mne prišla, vzala mi palacinku, tanier a nahnevane ho posunula na druhú stranu stola.
„Prosím?! Ty sa staráš o toho idiota?!“
„Pri jeho iq a troch doktorátoch je smiešne ho nazývať idiotom,“ polemizovala som.
„A zase znieš ako on! A neber ma doslovne! Vieš ako som to myslela!“
„Mami neboj sa... nič medzi ním a mnou nie je. Okrem toho, že máme spolu deti. Tak pokoj.“
„Rozprávali ste sa aj súkromne?“ vypytovala sa.
„Chce vidieť deti.“
„Zrazu?!“
„Mami bol na liečení, je čistý a myslím, že sa mu dá veriť. Pravdou je, že nechcem aby dvojičky prišli o svojho otca.“
Prekrížila si ruky: „vážne? A čo robil vtedy, keď plakali samé v izbe?! Kde bol posledný rok a pol?!“
„Mami,“ prosila som ju.
„Nie aby si si našla nejakého normálneho chlapa, ale stále musíš riešiť narkomana.“
„On nie je narkoman. A nevolaj ho tak prosím,“ bolelo ma to.
„Prečo sa ho zastávaš? Nezabudnem mu, že mi niekto zazvonil a otvorila som dcére s dvojičkami na rukách, slzami v očiach a dvoma fackami.“
„Ja si to pamätám mami. Len mu chcem dať šancu. Vďaka nemu mám Dorotku a Jamesa. To najlepšie v mojom živote. A to nemôžeš poprieť.“
„Nemôžem to poprieť, no neupokojila si ma tým. Ak sa ukáže v mojom dome, zabijem ho,“ predpovedala.
„Mami...“
„Nepozeraj tak na mňa. Skončila som,“ nahnevane mi vrátila palacinky.
„Dobre. Pochopila som.“
„Dávaj si pozor,“ ukazovala na mňa vidličkou.
„Budem neboj. A okrem toho je ťažké si niekoho nájsť keď mám dve deti.“
„To je blbosť,“ neverila.
„Vlastne máš pravdu. Zle som sa vyjadrila. Chcú len mňa, nie dvojičky. Čo je dosť problém,“ spomenula som si na Dominika.
„Musíš sa snažiť. James si to zaslúži. Mužský vzor.“
„Bude ho mať. Od otca. Maxa.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár