„Prosím,“ ozval som sa.
„Dobrý deň. Zháňam slečnu Orntovú,“ počul som ženský hlas.
„Aktuálne sa pri mne nenachádza. Som jej priateľ. O čo ide?“
„Prepáčte ale som jej lekárka a nemôžem vám to povedať,“ zamietla.
„Ja som jej priateľ a čo sa týka jej sa taktiež týka aj mňa.“
„Vážne nemôžem. Prosím odkážte jej, aby mi potom zavolala. Dopočutia,“ zložila.
Ostal som stáť ako teľa s mobilom pri uchu a nebol som schopný pohybu. Ako tak som sa spamätal až v lietadle keď som vytočil na Neninom mobile svoje číslo. Samozrejme, že zdvihla.
„Ahoj láska. Omylom si vzal môj mobil?“ smiala sa.
„Áno. A mám vážnu otázku.“
„Deje sa niečo?“ zvážnela keď započula môj nahnevaný hlas.
„Bežne ti volá lekárka?“
„Prosím?“ nerozumela.
„Volala tvoja gynekologička. Bola si u nej na vyšetrenie?“
„Povedala ti niečo?“ odpovedala otázkou.
„Nie. Mam ti odkázať aby si jej zavolala. Čo sa deje?“ potreboval som vedieť.
„Netuším? Neviem čítať myšlienky.“
„Nen prestaň. Považujem ťa za inteligentnú ženu, takže určite vieš prečo ti volala.“
„Teraz sa so mnou rozprávaš ako so Simonom. Uvedomuješ si to?“ nahodila vyčítavý tón.
„Len dúfam, že nie si hlúpa ako on.“
„V čom hlúpa?“ chytila sa slova.
„Že by si otehotnela.“
Neodpovedala na poslednú vetu. Namiesto toho som počul plač. Zarazil som sa. A zároveň zľakol.
„Nen si tehotná?“
„Neviem či som! Preto som bola včera na testoch! A som rada, že si sa ukázal v pravom svetle,“ nariekala spolu s krikom.
„Pravom svetle? Podľa teba som sa pretvaroval?“
„Dokonale si zakryl svoju sebeckosť.“
„Ja nie som sebecký,“ protirečil som jej názoru.
„Nie?! Normálny človek nepovie o tehotenstve ako hlúposti!“
„Nehovorím, že tehotenstvo je hlúposť. Hovorím, že tvoje tehotenstvo by bolo hlúposť.“
„Vieš čo? Zadrhni sa,“ zložila.
Nena:
Nahnevane som hodila mobil o stenu a ešte tri krát do neho kopla. Potrebovala som si vybiť zlosť. Nedokázala som pochopiť ako niekto môže pokladať tehotenstvo za omyl.
Sadla som si na stoličku a plakala. Nedokázala som sa upokojiť a dookola mi v hlave zneli jeho vyčítavé a sklamane slová.
„Ahoj Nena,“ vošla ku mne Tereza. Automaticky som si utrela mokré oči.
„Ahoj,“ snažila som sa usmievať,“ potrebuješ niečo?“
„Len som bola zvedavá či už Sebastian odišiel,“ oprela sa rukami o stôl.
„Už áno,“ odpovedala som a hľadela do zeme.
„Niekto ti niečo spravil?“ spýtala sa empaticky.
„Nie,“ nasilu som sa rozosmiala,“ len... mi niečo spadlo do oka.“
„Niečo? Nie tak náhodou niekto, kvôli komu teraz plačeš?“
„Vyzerám tak?“
„Vždy ide o chlapa a vždy je to o láske.“
Trpko som prikývla: „tak to si vystihla. Bohužiaľ,“ postavila som sa a odišla ku kabelke. Vytiahla som vreckovky a poriadne si utrela oči.
„Pokojne sa vyrozprávaj. Bude ti lepšie,“ nabádala ma.
„Nechcem ťa tým zaťažovať,“ vyhodila som vreckovku.
„Nen?“ zapozerala sa na monitor notebooku,“ akým lietadlom letel Sebastian?“
„Prečo taká zmena témy?“ prekvapilo ma to.
„Pred desiatimi minútami na letisku v Košiciach havarovalo lietadlo,“ čítala z obrazovky.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
3. 12.decembra 2013 22:10
No do p... . Tak to som teda zvedava jak do dopadne, samozrejme ako vzdy pekna kapitolka
Napíš svoj komentár