„Je toho plný internet.“
Raketovo som vbehla do Sebovej kancelárie a zapla televízor. Všade bežali mimoriadne správy o páde lietadla kde mal byť Seb. Zrútili sa kilometer od vzlietnutia. Nikto z cestujúcich neprežil.
„Preboha,“ chytila som si ústa a vyšli mi slzy.
Otvorili sa dvere a dnu vošiel Simon: „počula si to?“
„Áno,“ otočila som sa od telky, pretože mi nerobil dobre pohľad na horiaci vrak lietadla.
„Určite tam bol?“
„Keď sme spolu naposledy volali, sedel v lietadle,“ vzlykala som a posadila sa.
„Si si stopercentne istá?“ vzal stoličku od stola a sadol si oproti mne.
„Áno. Pohádali sme sa,“ priznala som aj keď ma to veľmi bolelo. Posledné čo odo mňa počul bolo aby sa zadrhol. Znova som pocítila príval sĺz a všetko mi bolo neskutočne ľúto.
„Vyzerá to tak, že ho máš naozaj rada.“
„Nie,“ pozrela som na neho uslzenými očami,“ milujem ho. A ak sa mu naozaj niečo stalo tak to neprežijem.“
„Skúšala si mu volať?“
„Nemám z čoho. Po našej hádke som rozbila mobil.“
„Preboha,“ prevrátil očami zrejme nad mojou sprostosťou a vytiahol mobil. Vytočil a čakal.
„Vypnutý,“ povedal po chvíli.
„Ak si vytočil jeho číslo tak určite, pretože sme si omylom vymenili mobily a jeho som rozbila.“
„Máte taliansky vzťah,“ trošku odľahčil a vytočil zrejme moje číslo,“ tiež vypnuté.“
„Čo ak to naozaj neprežil?“
„Pokiaľ nemáme dôkazy tak na to nesmieš myslieť.“
„V telke povedali, že neprežil nikto. Chápeš kto je nikto?! Ani Sebastian!“ kričala som a žalúdok sa mi prevrátil.
„Musíš m....“
Nepočúvala som ho. Žalúdok si robil čo chcel a preto som vyštartovala na wc a zamkla sa. Nevedela som či od stresu alebo od beznádeje, no každopádne mi nebolo najlepšie a zvracala som. Strávila som tam hodnú chvíľu až kým sa žalúdok neupokojil a mohla som si vydýchnuť. Vypláchla som si ústa, opláchla uplakanú tvár a hľadela na seba do zrkadla. Vyzerala som hrozne. No ešte horšie som sa cítila. Čo ak som naozaj tehotná a Seb naozaj zomrel? Nevedela som si takúto situáciu ani predstaviť. A bála som sa. Opatrne som vyšla z wc.
„Nevedela som, že ste si boli so Sebastianom takí blízki,“ prihovorila sa mi Tereza.
„Prečo ten minulý čas?“ prekrížila som si ruky.
„No... lebo...“
„Pokiaľ nie je isté, že zahynul tak takéto veci predo mnou nevrav dobre?“
Zatvárila sa prekvapene: „nemyslíš si, že to preháňaš?“
„Nie nemyslím. Možno to niekedy pochopíš,“ ďalej som jej nepovedala nič. Nemala som náladu. Namiesto toho som sadla za počítač a hľadala novinky o tragédii.
„Stále nič,“ zastavil sa pri mne Simon,“ neberie to.“
„Nem...,“ prerušil moje slová výťah. Vykročila z neho mužská postava s jemnými vráskami na tvári a nemohla som sa ubrániť novému prívalu sĺz. Postavila som sa, rozbehla sa k nemu a silno ho objala. Zatvorila som oči, nadýchla sa jeho vône a slzy neprestávali.
„Ľúbim ťa. Ako nikoho,“ povedala som na celú chodbu.
„Už som pochopila,“ počula som za chrbtom Terezu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
9. 12.decembra 2013 01:05
proste super
Napíš svoj komentár