„Možno si to nečak...“
„Nečakal?! Čakal som, že sa do mesiaca rozídete,“ skočil Sebovi do reči Simon.
„Prečo by sme sa mali rozísť?“ spýtal sa Seb .
„Myslel som si, že sa omrzíte navzájom. Alebo ju prekukneš. Preboha spamätajte sa!“
„Prečo by sme sa mali spamätať? Nič zlé nerobíme,“ zastala som sa nás dotknuto.
Simon nahnevane pozrel na ľudí dookola: „čo si o tom vy myslíte?“
Nikto nič nepovedal. Naďalej čušali a stáli. Šokovane.
„Budete ľutovať. Obaja,“ predpovedal ako bodku a odišiel.
Moje šťastie sa v stotine sekundy rozplynulo a znovu som sa cítila bezradná ako vtedy, keď sa objavili novinky o nehode lietadla.
„Nevšímaj si ho,“ pošepkal mi Seb keď sa postupne dav ľudí rozpustil a videl na mne, že mi nie je najlepšie.
„Šťastie mi vydržalo necelé tri minúty,“ trápilo ma to.
„On sa s tým zmieri. Potrebuje čas.“
„Poďme do tvojej kancelárie,“ navrhla som.
„Dobre,“ súhlasil a zatvorili sme sa k nemu. Posadila som sa na gauč a nervózne si držala ruky.
„Nad čím premýšľaš?“ určite na mne videl nervozitu.
„Tebe je úplne jedno čo si myslí Simon? Pokladá ma za zlatokopku.“
„Jediné čo potrebuje je čas. Nič viac,“ dohováral mi.
„Nechcem aby som bola v niekoho očiach vypočítavá mrcha.“
„Nie si ňou,“ uisťoval ma.
„To viem ja a ty. Čo ak si to nemyslí len Simon ale po dnešku aj ostatní?“
„Láska,“ prisadol si ku mne,“ ide o naše šťastie.“
„Ja viem,“ prikývla som no aj tak som sa rozplakala,“ vždy som sa snažila byť v očiach druhých bezchybná a dobrá.“
„Poď sem,“ vzal ma do náručia a hladil po vlasoch,“ ty si bezchybná a dobrá. Prisahám.“
„Ľúbim ťa,“ slzami som mu močila rameno,“ prečo to ostatní nevedia pochopiť?“
„Neviem.“
„Keby sa ti naozaj niečo stalo, neprežila by som to.“
„Nič sa mi nestalo. Žijem a som celý. Celý tvoj.“
Týmto ma trošku rozosmial a usmiala som sa. Hľadel mi do očí a utrel slzy.
„A ja celá tvoja,“ priznala som,“ myslíš, že časom sa niečo zmení?“
„Áno. Vezmeme sa, príjmu náš vzťah a budeme mať dieťatko.“
„Počkaj,“ narovnala som sa,“ keď sme už pri tom... ešte sme nedoriešili našu hádku.“
„Čo na nej chceš riešiť?“ nerozumel.
„To, že si sa správal ako hlupák. Po prvé ani nevieme či som naozaj tehotná a po druhé na oplodnení sa podieľajú dvaja ľudia.“
„Viem. Bol som pri tom,“ vybuchol smiechom.
„Prestaň,“ vzala som vankúš a začala ho biť,“ to nie je smiešne.“
„Nen,“ chytil vankúš,“ veľmi som sa zľakol.“
„Čoho? Tebe tehotenstvo nehrozí.“
„Vieš čo sa stalo Anne.“
Anna bola Sebova prvá manželka a mama Simona. Bohužiaľ zomrela pri pôrode a Seb ostal sám so Simonom v perinke.
„Preboha,“ pochopila som,“ ty sa bojíš, že by sa mi stalo to isté čo Anne?“
„Áno. Je to pochopiteľné.“
„Zlatko,“ zjemnila som hlas, odhodila vankúš a objala ho,“ mne sa nič také nestane. Uvidíš. Či už som tehotná alebo nie.“
„Povedala si, že by si neprežila keby sa mi niečo stalo. To platí aj naopak,“ pošepkal mi do ucha. Bolo to to najkrajšie čo som kedy zažila. Nechcela som aby to niekedy skončilo. Cítila som ho pri sebe. Jeho vôňu, teplo, slová lásky, všetko mi spôsobovalo krásne zimomriavky a vedela som, že je ten pravý. Pobozkala som ho.
„Čo keby som ti konečne navliekol na prst zásnubný prsteň?“
Trošku som sa odtiahla: „musím povedať, že si to zas prehnal. Stačil by aj jednoduchší.“
„Prečo? Zaslúžiš si ho,“ znova otvoril krabičku.
„Okrem prsteňa si mi daroval aj závisť ostatných žien.“
„Bez to ako prídavok k zásnubám,“ rozosmial sa. Navliekol mi prsteň a znovu sme sa bozkávali.
„A teraz môžeme zavolať tvojej doktorke,“ navrhol, keď sme prestali,“ kde mám mobil?“
„Ehm...stala sa nehoda...“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
spixik
13. 12.decembra 2013 21:54
Tak ten koniec super
Napíš svoj komentár