„No... áno.“
„Stále som pokojný. Čo sa stalo?“
„Tvoj mobil našu hádku neprežil,“ odpovedala som pravdu.
Na moje prekvapenie sa namiesto hnevu rozosmial. Nevedela som čo povedať.
„Takže si ho rozbila?“ spýtal sa medzi smiechom.
„Áno. O zem,“ priznala som,“ hneváš sa?“
„Nie. Pokiaľ to prežila simkarta, všetko je v poriadku.“
„Naozaj? Teraz ma to mrzí, ale musíš uznať, že si povedal veci, ktoré ma mali právo nahnevať,“ snažila som sa vyhovoriť.
„Samozrejme,“ usmial sa a postavil. Otvoril skrinku pri okne a vytiahol tri mobily,“ ktorý si mám vybrať?“
Hľadela som na neho s otvorenými ústami.
„Už chápem, prečo si všetci myslia, že som zlatokopka.“
„Nie si,“ pobozkal ma,“ kde mám simku?“
„Pozri do zásuvky.“
Otvoril ju a vysypal na stôl kúsky, ktoré predtým tvorili jeden mobil. Bral to veľmi športovo a vložil simkartu do druhého celého mobilu.
Po nasledujúcom telefonáte sa môj život radikálne zmenil. Nabral úplne iné obrátky. Ako tehotná, ktorá čakala Sebove dieťa som sa ešte viac začlenila do jeho života. V preklade luxus. Dlho mi trvalo kým som si zvykla na ohováranie a závisť, no rodičia ma podporovali a hlavne ma hnala vopred láska k Sebovi. Neskôr láska ku krásnej Margarétke. Tá sa nám narodila mesiac po svadbe (nechcela som čakať. Tehotenské brucho mi nevadilo), ktorá sa konala na Havaji na jednej krásnej pláži. Čo sa týka Simona, tak ten sa tak nahneval na otca, že začal študovať žurnalistiku a chcel mu dokázať, že je niekto aj bez neho. Skončil s vyznamenaním a vypracoval sa na miesto Sebovho zástupcu. Ich hnev ochladol po šiestich rokoch, keď sa Simonovi narodila prvá dcérka. Zara. S Veronikou, úžasnou babou s anjelskou povahou (protiklady sa priťahujú), ktorú si zobral po roku sa našli na autobusovej zastávke.
„Prepáčte. Nemáte náhodou mobil?“ prihovorila sa mu.
„Samozrejme,“ usmial sa zvodne ako vždy a začal diktovať svoje telefónne číslo.
„Ja... nechcela by som vás uraziť, ale šlo mi o mobil, nie vaše číslo. Potrebujem si zavolať. Môj sa mi vybil,“ ukázala ho v ruke.
Aj takto sa začínajú veľké romance. A tá moja so Sebom síce netrvala dlho, no o to krajšia bola. Zomrel po desiatich rokoch. Dostal ťažký infarkt a ja som ostala vdova v 35-ke. Napriek tomu ako to skončilo, by som nemenila. Vždy keď som mala nostalgickú chvíľku a Margarétka niekde pobehovala preč, vzala som fotoalbum a oprašovala fotky keď sa narodila. Ako ju Seb kúpal, ako sa o ňu staral, ako spolu zaspali na gauči, ako na ňom doslova ako na svojom tatikovi lipla a hlavne na všetkých bola šťastná. Ako aj ja a Seb. Nevymenila by som ho za nikoho. AJ keď som bola v podstate mladá, keď som ovdovela, iného muža som si nenašla. Seb bol len jeden. Našťastie som mala firmu o ktorú som sa musela postarať, takže takýchto nostalgických chvíľ nebolo veľa. Musela som uznať, že Simon dospel, škola mu pomohla a bol v žurnalistike naozaj dobrý. Schválila som Seove prianie aby sme mali LLA napoly a každý z nás mal svoj okruh, ktorému sa venoval. Dokopy nám. Ja som dopĺňala jeho nedostatky, on moje a spoločne to klapalo ako švajčiarske hodinky. Tak to vždy malo byť. A Seb by bol šťastím bez seba, keby to videl. Bola som si tým istá.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Prepac, ale pride mi to take nasilu ukoncene. To este nemal byt koniec pribehu...Tebe sa prestalo chciet to pisat, alebo si to takto planovala?
3
@kikushenka neslo o to ze sa mi to nechcelo pisat. len som mala pocit, ze dalej by to bolo dookola to iste. chcela som sa vyhnut nude, ci pisat to iste, co som uz niekedy pisala. slo len o to. ak ta to sklamalo, tak prepac. snazila som sa.
Napíš svoj komentár
pekný príbeh