sú to prvé prsia
ktoré som kedy držal,
ale vždy bola noc, nízky tlak,
na spadnutie búrka
a z tej vlhkosti naokolo
z vlhkosti v tebe
nálety komárov
štípali nás
tak zažeň ich ,dospej
vykonaj niečo spontánne,
čo neskôr bude sentimentálne,
tak som ti z mliečneho tela
odhodil podprsenku
ale v skutočnosti
som ich vlastne,
nikdy nevidel.
Sústredil som sa príliš na celok,
ale
videl som ťa bozkávať sa
s iným dievčaťom ,
čo bolo celkom ospravedlniteľné
v spacáku, na chate,na byte
trojica vo vani
aj tak nemám rád šampanské
silvestrovská bábovka voňavá
zatiaľ čo všetci spali.
Rána,
kedy tlel plný popolník,
vedľa prázdneho kanistra
lebo benzín bol rozliaty po stole,
ta čakal môj menovec,
ani som sa mu nepozdravil,
pravdepodobne budúci
ale desný otec tvojich detí,
lebo stále si myslím
že to môže byť
hrdina sanitár, tetovačka
In to the Wild
(len slaboch
uteká do divočiny)
furt to je rozmaznaný debil,
tvárila si sa na mňa,
ako košík plný šteniatok
a ja som možno pôsobil zradene,
pravdepodobne aj vyzeral
ako - jedna tabletka po jedle,
ale skutočnosti mi to bolo jedno.
Mal som len opicu
do očí mi udieralo slnko
a chcel som sa napiť niečoho,
čo v ústach nepáli,
v žalúdku nekvasí.
A plánoval som vtedy niečo prelomové,
chcel som sa kotúľať s rezňom,
brehom dole.
A rozprestrela ruky
ako Panna Mária ktorá príma
na obrazoch,
ale nie každého
a ja videl to čo sa opísať nedá,
v dvoch bodoch dôkaz,
že sa už nemám čoho obávať
že kúsok mladosti,
ostane,
a porcia sa časom bude pridávať.
a už sme si nedlhovali nič.
šepkám:
"Prosím ,nerob, budeš to neskôr ľutovať,
ale ja ani veľmi nie,
a to je dôkaz že to je nesprávne,"
jej reakcia?
Dotkla sa ma cez nohavice
A keď urobím toto?
Nič nebudeš robiť.
Začala vzlykať:
dám ti pokoj keď mi sľúbiš,
že so mnou cez noc ostaneš hore.
Sľúbil som, ale dáš mi pokoj!
Dám.
A tak som jej hovoril hrôzostrašne príbehy
nacistický doktori,
duchariny od Doyla,
milo ju strašil,
štiepili a prikladali ,
počúvali sme sa navzájom
a
v neznáme,
poľovnícka drevenica
oplataná plechom a mrežou,
starý gauč z našej obývačky
na ktorom na infarkt zomrel dedko,
ktorého som nikdy nepoznal
ale mám po ňom ebenové vlasy.
Dvojplatnička na drevo
sa už necítila tak sama
mi tiež už nie.
A už nemusím tajne fotiť jej občianku
aby som si uveril
že si raz za čas,
vybrala práve
to moje.
Keď si na to takto spomínam
nič z toho čo sa stalo nebolo detinské.
Len sa vtedy celý svet tváril,
že si to práve preto,
môžme dovoliť
a kedykoľvek rozmyslieť.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár