Konečne som hotová. Sadnem si na stoličku a ešte raz skontrolujem svoje majstrovské dielo: stôl slávnostne prestretý len pre nás dvoch, najkrajšie taniere a slávnostný príbor, v strede stola tri krásne červené ruže, sviečky, poháre na šampanské, ktoré sa už chladí v chladničke. V pozadí hrá krásna romantická hudba – práve počúvam Tell him od Celine Dion a Barbary Streisand. Poslednú bodku za dnešnou namáhavou prípravou dajú lupene ruží, ktoré som práve porozhadzovala po posteli. A veľký večer sa môže začať.
Je to naše prvé výročie, chcela som, aby to bolo dokonalé. Ale teraz sa ma zmocňuje nervozita. Kde toľko trčí? Veď o takomto čase býva väčšinou už doma. Čo ak sa mu niečo stalo? Ok, nesmiem sa znepokojovať. Zrejme mi len išiel kúpiť nejaký darček. Aké milé! Som zvedavá, čo to bude...
Zrazu vo dverách zaštrngocú kľúče a vzápätí zbadám svojho vyvoleného. Aký je len nádherný! A ako dobre vonia...
„Ahoj, miláčik!“ poviem a vzápätí sa zarazím, keď si všimnem, ako sa zatváril. Nemusí nič povedať, poznám ho až príliš dobre. Zabudol! Ako len mohol?! Ako mohol zabudnúť na naše prvé výročie?! „Laura, zlatko, tak veľmi ma to mrzí. Mám toho teraz v práci veľmi veľa...Okrem toho vieš, že nemám dobrú pamäť na dátumy.“ snaží sa Rado ospravedlniť, hoci zrejme už dávno vie, že toto len tak nevyžehlí. „Takže ty máš veľa práce? A čo také robíš, že si zabudol na naše výročie? Potreboval si niečo súrne ‘doriešiť‘ s tou novou kolegyňou? Ako sa to len volá? Soňa! Museli ste ‘prediskutovať‘ dôležité veci?“ kričím ako zmyslov zbavená. Ani nie tak fakt, že zabudol, ale to, že hľadá výhovorky, ma príšerne rozčuľuje. A pritom som sa ja, hlupaňa, tak veľmi snažila...Ach, Rado, prečo si mi to urobil?
„Myslím, že by bolo najlepšie, keby si tam s ňou zostal až do noci!!! Veď načo by si aj chodil domov za svojou priateľkou? V pohode, Radko...“, zdôraznila som až príliš ironicky, „kľudne choď. Veď ja som len pripravila večeru...a sviečky...ruže...hudbu...šampanské. V podstate len také drobnosti ako každý deň.“ kričala som ďalej. Nemohla som si pomôcť. Viem, že mi zrejme nechcel ublížiť. Viem, že naozaj LEN zabudol. Aj keď sa to ťažko pripúšťa, chlapi sú už proste takí. Ani neviem, prečo som tak kričala. Možno, že som chcela, aby ma objal, povedal, že ho to veľmi mrzí. Aby ma pobozkal a všetko by bolo tak ako predtým. Ale on to nespravil. A ja som len kričala a plakala a kričala a plakala a... Zrazu len Rado povedal: „Mrzí ma to, ok? Keď sa upokojíš, daj vedieť!“. A odišiel. Jednoducho ma tam nechal samú. A ja som sa za ním nerozbehla. Len som tam stála ako soľný stĺp a nechápala tomu, čo sa práve stalo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
wera55555
7. 1.januára 2011 10:40
typická ja
Napíš svoj komentár