Nič sa nedeje.
Nemám nikoho.
Znie to veľmi hlúpo. Pokrytecky. Snažím sa necítiť sa prázdno. Hovorím si, že nemám zlý život.
Nestalo sa mi nič neuveriteľné zlé. Áno, prežila som smrť milovaného člena rodiny, prežila som rozvod rodičov, prežila som ťažký rozchod s priateľom, prežila som odcudzenie, krik a hádky, slzy a prebdené noci, keď som sa bála, čo s nami bude.
Nestalo sa mi nič neuveriteľne dobré. Áno, som na vysokej, darí sa mi a baví ma, mám pred sebou pravdepodobne úspešnú kariéru, ak to takto pôjde ďalej.
Ale stagnujem. Uprostred ničoho. Nič sa nedeje - ani dobré, ani zlé. Chcem aby sa NIEČO stalo. Niečo dobré. Niekedy by som brala asi aj niečo zlé. Len nech NIEČO.
Stáť uprostred ľudí, ktorí niečo majú, niečo riešia, na niečo sa tešia, kvôli niečomu plačú, niečoho sa boja alebo sú v očakávaní niečoho krásneho - toto robí moje STÁTIE oveľa prázdnejšie.
Čakám, kedy sa niečo stane.
A bojím sa, že to nebudem mať komu povedať.
Mám kamarátov, mám známych, smejem sa s ľuďmi a rada s nimi trávim čas. Nie som antisociál ani introvert.
Len nemám NIEKOHO komu môžem povedať, čo si naozaj myslím, čo ma naozaj trápi.
NIEKOHO, kto so mnou pôjde len tak von, bez toho aby sme to museli plánovať týždeň dopredu, aby sme mali čas.
NIEKOHO, kto bude so mnou aj mlčať. Kto pochopí, keď niečo myslím ironicky, a komu nebude vadiť, že občas musím na situáciu nadávať, aby som sa nezosypala.
Čakám, či takého niekoho niekedy nájdem.
A ak áno, či mu budem mať čo povedať.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár