áno, mám vážny problém s pravdou. Niekedy sa jej až desím. Uznávam a rešpektujem jej existenciu, aj to, že je jediná, pokriviteľná a občas nepodstatná, a som si maximálne vedomá aj toho, že bez pravdy sa vzťah vybudovať nedá. Vzťah rodič dieťa, vzťah medzi priateľmi, vzťah medzi partnermi, vzťah so psom (nikdy psovi neklamte o jeho obľúbených granulách!) (a zase to robím, zase zľahčujem).
bojím sa konfrontácie. Koľkokrát si poviem, že sa proste SPÝTAM na to, čo m trápi, že položím tú nádherne obľúbenú otázku prečo a že dostanem priamu odpoveď, a že si popozeráme do očí, že sa popozeráme mimo seba, že si povieme čo treba aby bolo povedané, a odpustíme, zabudneme, jedno z toho, možno oboje, a vyriešený problém, naťahovačky zažehnané, ideme ďalej
lenže ja sa bojím odpovede. Bojím sa, že mi nebude chcieť byť vysvetlenie poskytnuté. Bojím sa, že nebude také, ako som čakala. Alebo aby som bola absolútne úprimná, bojím sa, že bude presne také, ako som očakávala, a ja mám v hlave vždy ten najhorší možný scenár.
bojím sa, že by som to nezvládla. Že by som to nezvládla s mojím nadhľadom, že by som zareagovala nejako, že to budem ľutovať
ale hlavne sa bojím toho, že pravda bude vyslovená a už si ju nebudem môcť upravovať podľa toho, čo mi dá práve hlava (áá, možno to tak nemyslel/a, kašľať na to, nepodstatné, celý problém som si vymyslela, určite to bolo myslené ako vtip)
pravda, prosím, buď ku mne milá, a nenúť ma pozrieť ti do očí
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
meredithgrey
19. 8.augusta 2011 00:08
všetci sa bojíme. Pravda oslobodzuje a hrozne bolí.
Napíš svoj komentár