A napriek všetkej mojej racionalite, na ktorú som vždy bola taká hrdá, napriek všetkým rozumným argumentom a tvrdeniam, ktoré som vyhlasovala suverénne do sveta, som sklamaná.
Možno aj trochu zo seba. Že som niečomu verila až takto naivne. (Zase raz.) Ale hlavne z toho, že sa to nestalo. Že nám to nikdy nevyjde. A je mi to strašne ľúto.
Keby nemal priateľku, to, ako sa vyvíjal náš vzťah, by sa dalo označiť za dokonalé.
To, keď vás k tomu druhému niečo ťahá, čo si najskôr myslíte, že je kamarátstvo, ale keď si každý deň po tom, ako ste boli spolu ešte aj do noci píšete,
keď tomu človeku poviete čokoľvek o sebe a chcete mu povedať niečo, čo ste nikdy ani nevyslovili nahlas,
keď spolu strávite celú noc státím na chodbe a rozprávaním sa, o sebe, o názoroch, o zážitkoch,
keď idete na nákup do Tesca a je z toho úplne epic hodinka,
keď sa chcete toho druhého dotýkať a vidieť jeho smiech,
keď sa vďaka nemu zmenia názory a pohľad na svet,
keď vidíte, ako s vami chce tráviť čas a ako mu je dobre, ako vám povie všetko a ako nechce odísť,
a keď nechcete, aby nikdy odišiel a aby zastal čas a vy ste sa mohli navždy rozprávať,
keď pohľady hovoria strašne veľa a malé slová majú veľký význam,
a keď si s ním viete predstaviť asi všetko na svete,
vtedy viete, že aj napriek všetkej racionalite ste v prdeli a zamilovali ste sa.
A najhoršie je, že si samozrejme vybral priateľku.
Nie, najhoršie je, že tomu rozumiem a som na neho v podstate hrdá, že je dosť charakter na to, že najskôr see through tento vzťah, kým si myslí, že sa dá zachrániť.
Alebo je najhoršie to, že sa s ním budem stále stretávať a bolestne si uvedomovať, že mu nemôžem dať darček na Vianoce, že s ním nemôžem ísť o jednej na pizzu, že s ním nemôžem stráviť hodiny rozprávaním sa a tváriť sa, že všetko je v pohode, lebo takto to malo byť?
Všetko je, ako malo byť. Len ja som sa zamilovala. Ale asi aj to malo byť. Zmenilo ma to. Asi v lepšom.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
anitchka
20. 12.decembra 2014 21:05
Napíš svoj komentár