Budem mať bohovský nadhľad.
To je cieľ. To je nový spôsob života. Lov na nadhľad. Lov na nezávislosť. Lov na kus fegmatizmu. Obrovská poľovačka, ktorá bude zaklincovaná hostinou, prasa s jablkom v ústach, potoky červeného vína, ktoré mi nechutí, ale keď sa to tak vezme, ani to prasa by som do úst nedala. Ja sa budem napchávať svojou novo nadobnutou slobodou.
Slobodou od prílišného riešenia.. Slobodou od trápenia sa nad vecami, ktoré neexistujú. Bože, prečo m trestáš a som ako moja matka, hoci proti tomu bojujem? Nechcem byť ako ona, nie v toto, nechcem riešiť svoje problémy tak dlho, tak vytrvalo a skoro na plný úväzok, že sa stanú nezvládnuteľnými. Chcem byť racionalistka, pozrieť na problém, a vyriešiť ho čisto rozumom. Chcem byť flegmatička, pozrieť na problém a mávnuť rukou. Beriem hociktorý záver.
Nevládzem držať krok s mojou hlavou, keď si vymýšľa problém tam, kde nie je. Som príliš emocionálna, aspoň v riešení citových problémov, aby som si mohla dovoliť riešiť to, prečo povedal, čo povedal a prečo nepovedal, čo som chcela počuť. A takisto nevládzem hľadať výhovorky pre všetko, čo povie/nepovie, spraví/nespraví, čo ja vyvodím/domyslím si/vymyslím si. Už nemôžem takto fungovať.
Možno keď si o tom napíšem blog, a hodím to do kategórie záchod, pomôže mi to, a prestanem s tým. Ale úprimne pochybujem. Som správna dcéra, po maminke. Stresujúca, vytáčajúca ľudí dookola s riešením toho istého, dookola, zas, znova, again and again, a v hocijakom inom jazyku, nezmení sa to.
Vždy so chcela byť cool dievča s nadhľadom, dievča, ktoré nikto nezraní slovami, také, ktoré sa nenechá kopnúť dvakrát tým istým človekom, dievča, čo neverí na znamenia, lebo je racionálne, dievča, ktoré si nebude písať blog pod menom "nepodstatne" a sťažovať sa imaginárnym ľuďom. (ok, viem, že ste real).
Lenže inak sa so svojou hlavou nevysporiadam. Takže vám ďakujem, že to na vás môžem hodiť, a možno nájsť niekoho, kto mi povie, aby som sa dala liečiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár