viem, že niektorí ľudia nemajú čo jesť a niektorí umierajú na chrípku, lebo ich krajina nie je dostatočne vyvinutá na to, aby im zabezpečila lieky, niektorí na neliečiteľnú rakovinu, niektorí na údajne zlomené srdce, niektorí ľudia nedokážu žiť so svojím výzorom a niektorých niekto denne terorizuje, fyzicky alebo psychicky

a viem, že ja som mala vždy z tých ľahších životov. Nesiem si svoje nedokonalosti a trochu dobúchané srdce, zostala som po pár skúsenostiach trochu cynická, lenže vždy som bola zabezpečená, nikdy som nebola na nič sama, a mám v podstate dobrý život.

nikdy som sa naň nesťažovala

lenže teraz keď vidím, ako sa prebíja životom on, trochu sa za tieto moje privilégiá hanbím. Nie, hanbím nie je správne slovo. Teda, nie je to celé hanba. Je tam aj strašný hnev na ten sprostý osud, alebo čo to je, že nedopraje všetkým. Prečo to doprčic funguje tak, že niekto má takmer všetko, a niekto takmer nič?!

je to absolútne nespravodlivé a viem, že s tým nič nespravím.

ale najhoršie na tom aj tak je to, že mu nedokážem pomôcť. Nemôžem mu dať kus svojho osudu. Nemôžem mu dať aspoň privilégium rodičov, ktorí podporujú a stoja za svojím dieťaťom. Jeho rodičia sú síce zlatí, ale absolútne nepraktickí. A nikdy sa v živote neuplatnili. Lenže on je príliš dobrý na to, aby skončil ako oni! (Viem, že to znie kruto.)

nedokážem prekusnúť to, že on, on s jeho IQ a prispôsobivosťou a perfektnou komunikáciou s ľuďmi sa derie životom takto. Nezaslúži si to!!!

ABSOLÚTNE SI TO NEZASLÚŽI

a ja sa na to môžem len dívať. A ani mu nemôžem toto povedať, lebo by ho to akurát depkovalo. Nakoniec, on toto všetko vie a je na ten sprostý osud, alebo čo to je, rovnako nasratý.

chcela by som pre neho konečne kúsok šťastia. Aby nemusel celý život bojovať. Stále sa len prebíja, nikdy mu nič len tak nepadlo k nohám.

PROSÍM, DOPRAJ MU TO, BOŽE!

neverím, že toto má byť jeho osud!

(plačem. Nepomôžem mu tým, ale šialene ma to bolí.)

prosím!!!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár