Vždy som si myslel, ako veľmi som silný. Mňa predsa len tak niečo nedostane... Ale láska, tá mi zabodla nôž do najcitlivejšieho miesta. Hovorím si, ako niekto môže nepriehľadnúť tú "nenápadnosť", s ktorou občas preruším divadelné predstavenie? Je prestávka a mne za oponou prasknú nervy. Ale niekedy si tú oponu nezatiahnem a potom ma vidí celý sál. A publikum netlieska....
Po predstavení si zložím masku a idem domov alebo by som tam aspoň mal ísť... Ale ja stále hľadám niečo pohodlnejšie, nič mi nie je dobré, až skončím na ulici len pred niečím vchodom. A je mi zima... Taká zima, že sa až bojím, že mi srdce zamrzne. Ale zatiaľ mám šťastie a vždy znovu otvorím oči do nového dňa. Sám.
Ale kde mám stále brať silu do nového rána, popoludnia, večera?
Kde mám brať silu starať sa sám o seba a pritom sa venovať ostatným a byť im oporou? A ako mám zabudnúť na slzy, keď mi zamrzávajú na tváry a chladia ma? Cítim ich stále.
Prial by som si preraziť ľady... Za nimi by bolo slnko, ktoré by prehrialo môj svet. Uvidel by som svetlo, ktoré by mi vnuklo nádych šťastia.
Ale som stále v tme, nevidím nič, čo by dokázalo ľady preraziť, stále myslím iba na ňu....
Verím, že takých ľudí ako som ja, je viac, ale zatiaľ som nikoho takého nestretol.
A viem, že by mi niekto dokázal podať pomocnú ruku, ale.... som ľahostajný, či objavím záchrannú sieť. Aj keď sa môžem utopiť.
Ale zatiaľ sa len prechádzam uličkami a vidím ich, ako sa smejú. Všetci tí, čo sú šťastní a ani si to neuvedomujú...
Ale čo ja? Asi by som mal prestať takto uvažovať. A tak zatváram oponu a niektoré stránky zo scenára si uchovám v sebe...
Aj tak o nich nikto nevie, takže nikomu nemôžu chýbať...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
greendgirl
24. 10.októbra 2010 16:15
prekráááááááááááááááááásne! najlepšie,čo si doteraz napísal
Napíš svoj komentár