Ja sama osobne každú otázku, v ktorej sa nachádza slovo prečo z duše neznášam , pretože v každom tom " prečo " je kúsok lenivosti . Väčšinou sa to ľudia pýtajú vtedy, keď sa im nechce nad určitou udalosťou alebo práve v tom danom rozpoložení rozmýšľať nad niečím, čo by za zamyslenie, dokonca niekedy aj nekonečne dlhé , určite stálo .
Ale niekedy nezaškodí si v hlave niečo také spojiť a pýtať sa to stále dookola. Každý vie, že na určité veci nikdy odpoveď nenájde, viem to aj ja. Možno niekde, tam ... medzi nebom a zemou , je také miesto, kde sa dozvieme všetko, čo sme tu na zemi chceli tak strašne vedieť.
Ja by som najradšej len jedno a to, prečo každému nie je dopriate tu zostať takú chvíľu, ako by si naozaj ten dotyčný zaslúžil.
Prečo zomierajú deti, ktoré len na pár minút, hodín, možno mesiacov zacítili pach života? Veď na tomto svete je toľko krásnych vecí, ktoré by si želal každý z nás aspoň vidieť ... možno zažiť, tak prečo to nie je každému rovnako dopriate?
Prečo každý nemáme rovnaké možnosti? Ľudia sú strašne sebeckí, ja mám viac, tak o toho, čo chodí v teplákoch, správa sa ako normálny ľudia, neožiera sa po víkendoch ani nezakopnem .
Prečo sa navzájom nedokážeme pochopiť, nehľadať chyby, tam kde nie sú. A hlavne, nehladať chyby v druhých, ale snažiť sa nájsť tú chybu samy v sebe.
Byť realistom sa v dnešnej dobe úzko spája s pesimizmom, ale rozmýšlal niekto prečo to tak je? Každý si jednoducho povie, že svet je zlý a všetko okolo toho, ale neuvedomí si , že za všetko môžeme my Ľudia!
Prečo len naozaj chudobní ľudia sú aj skromný?
Prečo vlastne existuje chudoba? Však každý máme rovnaké práva, rovnaké možnosti. Zas za všetkým treba len viniť nás a hlavne naše povahy a správanie.
Sú decká, ktoré sú choré . . . Prežili možno 15 rokov v zdraví a zrazu prišiel zlom. Ocitli sa v nemocnici, medzi cudzími ľudmi, medzi ďalšími desiatkami bojovníkov so životom, a tak sa pýtam , zaslúži si to niekto, kto ešte poriadne neokúsil chuť života? Pomáhal, učil sa, správal sa, síce urobil chyby, ale to robíme my mladí predsa aj radi a stále. Nikto nie je neomylný. Ak si niečo takéto zaslúži, tak dobre, ale zas ďalšia otázka, prečo práve oni? Snáď neexistuje nikto horší?
Verím , že božie mlyny melú, pomaly ale určite. A dúfam, že raz keď sa pozriem na toto všetko pochopim,že všetky slzy, trapenia a ubližovani bolo potrebné na to, aby som sa stala lepším človekom.
A verím aj v spravodlivosť. Len tú treba vo všetkom asi strašne dlho hľadať.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár