A ja spomínam. Teda lepšie povedané, ešte stále to prežívam, cítim. Telefón mi pípa jedna radosť. Toľko správ, ako som napísala za posledné 2 týždne, som asi nenapísala za celý život. A neprestávam. Lebo mi stále píše ON. Môj kolega z vianočného večierku. Zajačik, ale stále máme o čom.
Ako som písala minule, vedela som, že našim spoločným večierkom sa naše cesty ešte len začnú krížiť. Ako obyčajne, mala som pravdu. Vedela som to, lebo tie pohľady sa nedali necítiť. Poslal jednu správu, ja som odpovedala. Poslal ďalšiu, ja znovu. A odvtedy v tom lietame. V nejakom geometrickom útvare. Začarovanom. V trojuholníku. Alebo vlastne v štvoruholníku. Ale to teraz nie je podstatné.
Pár dní po večierku sme spolu opäť mali rovnakú zmenu. Len tak si idem na kávu z automatu, vychutnávam si svoju cigu (vlastne ani nie, lebo je tam nehorázna kosa, tak ťahám tak rýchlo ako viem). A zrazu sa tam objaví on, situáciu mal zmapovanú, vzduch čistý. Jednoducho mi vrazí jazyk do úst. Spokojne sa pousmeje, otočí a odkráča tam, odkiaľ prišiel. No a ja... Ja tam stojím ako obarená a nestihnem ani nič povedať. Neviem či mu vynadať alebo si v podstate uvedomiť, že to bolo celkom milé a príjemné. Ostala som pri tej druhej alternatíve. Najprv som si myslela, že vtedy to bolo v pohode, lebo som bola opitá. Ale teraz viem, že som sa trošku mýlila. Ono je to vlastne ešte lepšie, keď to celé vnímam naplno. Tie bozky hovoria jasnou rečou. A už sa bozkávame stále. Aj v práci (samozrejme tajne, netreba hlúpe reči), aj mimo nej. Keď chodíme na kávičku. Netuším, čo sa deje, ale voľačo to so mnou robí. A je to silnejšie ako som čakala, než som sa zaplietla so zajačikom. Ale tá príťažlivosť je neskutočná.
Keďže sme jej už zjavne ani jeden nevedeli viac odolávať, dali sme si rande. V aute. Ako tínedžeri, keď sa musia schovávať. Opustené miesto, všade okolo sneh a v aute teplota krásnych letných 27. Rozprávali sme sa asi o všetkom a zrazu som sa neudržala. Musela som. Bozky. Zas. Veľa a všade. Bolo cítiť, že nám to spolu hrá. A postupne to hralo čím ďalej tým viac, to už na ňom bolo aj vidno od pása dolu. Vedela som, že to chce. Chcel mi to povedať. Vypýtať si, aj poprosiť. Nepovedal nič. Ale každá správna dáma vie, kedy je ten pravý čas. Čiže zbytočné reči neboli nutné. Neskutočne ma to bralo, každý ten vzdych a jeho pohyb. Ale nie, nedali sme si číselko. Bohužiaľ som teraz z technických príčin nepoužiteľná. Jemu sa však jeho podiel ušiel. A mňa to berie ešte viac. Ani ja som pri tom neobišla na sucho. A on to dobre vie. Je to medzi nami veľmi bláznivé, tak čakáme, aký level príde.
Možno aj ten bonusový
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár