So snehovými vločkami decembrový vietor privial mojím rodičom nielen kopu práce s odmetaním snehu ale aj malého škrekľúňa v podobe dcérky. A tak som narušila povianočnú atmosféru v roku nežnej revolúcie. Zaujímavé je, že moje meno, Natalia, znamená niečo ako ,,narodená v deň Vianoc“
Napriek tomu, že som vianočné dieťa. Som začala chodiť, rozprávať a môj prvý zúbok sa objavil rovnako ako u ostatných deciek. V roku osamostatnenia Slovenska, som bola malé kučeravé dievčatko a ani som netušila, že sa niečo zmenilo a že zrazu mi maminka kupuje perník za slovenské koruny.
Rok 1995 zaznamenal vstup Fínska, Rakúska a Švédska do Európskej únie a môj slávnostný nástup do škôlky. Tu sa začal pre mňa maratón chorôb a rôznych soplíkov v rôznych farbách. No hlavne som sa už mohla hrdiť tým, že som už škôlkarka. Takisto som v tento rok pocítila ako veľmi studené je to biele čo padá. Prvýkrát som sa postavila na lyže v domnení, že to pôjde hneď. Ako to býva u mňa zvykom, riadne som sa sekla a tak nasledovalo milión pádov a hodov lyží do snehu som slovami: ,,To je blbosť, ja nechcem!“. Môj ocko našťastie nestratil nervy a tak som sa naučila konečne brázdiť svahy ako pravý lyžiar.
O rok neskôr, roku 1996, sme boli všetci nacapení na obrazovkách televízorov a sledovali letné olympijské hry v Atlante. Takisto sme tlieskali vedcom, že sa im podarilo naklonovať prvého cicavca, ovečku Dolly. S týmto rokom sa spája aj moja prvá cesta do školy. Už som si mohla hovoriť: ŠKOLÁČKA. Prvé písmenká, ,,strašne“ ťažká matematika a ani som sa nenazdala a už som vedela písať a čítať. V druhej triede prišla moja prvá 2 z matematiky, fňuk, a tak som sa snažila naučiť tú násobilku.
Vojnu v Kosove zaznamenal rok 1999 a do našej rodiny zavítal bocian, ktorý priniesol v batôžku moju malú sestričku.
17.augusta toho istého roku sa vo svete nič prelomové nestalo, no v mojom živote nastal prelom dosť veľkého rozmeru. V nemocnici na bratislavských Kramároch ma prijali s diagnózou Diabetes Melitus I. typu alebo ľudovo povedané cukrovka. Celkom rýchlo som si zvykla na každodenné pichanie inzulínu, možno aj preto, že som bola pomerne malá a ešte som si celkom neuvedomovala, že je to niečo na celý život. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, takisto je to aj v tomto prípade. Cukrovka ma naučila vážiť si zdravie a užívať si život naplno ako ostatný moji rovesníci.
Ako som sa učila žiť s diabetom, alebo skôr on so mnou, ani som si neuvedomila, že už by sa patrilo aj rozhodnúť kam ďalej.1.apríla 2005 som podala svoj ortieľ v podobe prihlášky na školu. Odvtedy sa začal ten zhon okolo prijímačiek a toho všetkého. 2.mája som mala pravdepodobne celkom dobrý deň, keďže o 3 dni na to, som sa dozvedela, že Gymnázium Andreja Vrábla mi otvorilo svoju bránu. A tak som 5.septembra vstúpila na pôdu školy ako vystrašené a dezorientované prváčatko. Zoznámila som sa s novými spolutrpiteľmi, teda spolužiakmi.
So strednou školou prišlo aj to všetko, čoho sa moja mamina tak obávala. Poznáte to, klasické hádky s rodičmi, diskotéky a veci s tým spoločné. V tomto období aj zisťujem aká vlastne som. Vôbec som nevedela, že môžem byť taká výbušná a impulzívna a sama seba každý deň prekvapujem. Nevedela som ani to, že vo mne drieme skrytý talent na písanie poviedok a všeliakých somariniek a túto svoju vášeň som aj začala rozvíjať a rozvíjam naďalej pri mojej druhej ,,poviedke“ , ak sa to dá tak nazvať. So strednou takisto prichádzajú aj prvé ozajstné lásky a inak to nebolo ani u mňa. V jeden deň som aj ja stretla svojho drahého, na ktorého som tak dlho čakala a som šťastná že niekto taký v mojom živote existuje.
Ako to tu práve teraz píšem a užívam si svoj druhý rok na gymnáziu, tak sa mi vynárajú všetky spomienky a prežívam také malé ,,dejá vú“ . Som rada že to už je všetko za mnou a netrpezlivo čakám čo bude ďalej. Neviem ešte čo bude ďalej, ale jedno viem, že chcem žiť naplno, ale inak je všetko vo hviezdach.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
heavenlybee
10. 8.augusta 2007 15:02
pekne napisane :o)
Napíš svoj komentár