Nuti ma to spominat aj na ine okamihy, ktore sa mi usadili v mojich spomienkach.. ci uz preto, ze boli prijemne, dolezite.. jednoducho preto, lebo niecim su vynimocne. Pre vas mozno ani tak nie, no pre mna.. pre mna maju casto skrze svoj na prvy pohlad povrchny a plytky naznak vyznamu vyznam dolezity.. mnohokrat skryty niekde vo vnutri, na miestach, kam vidim len ja..a to nemusi nutne znamenat,ze na ne hladim rada.. bolest,ktoru niektore sposobuju..
Viete,na cvo by som si niekedy chcela pamatat? Na ten pohlad, kedy som sa na svet pozrela prvykrat alebo ten pocit, s ktorym som urobila prvy maly krok za svojim detskym cielom.. teraz je to pre nas prirodzene.. stale kracame, niekam s nejakym dovodom..a ako radi by sme chceli zastavit, no ciel, za ktorym ideme nam to nedovoli.. a svet? paradox.. kolkokrat by sme najradsej zatvorili oci, odvratili zrak od toho, cvo je vokol nas? neviem.. nemozem hovorit za vsetkych, no to nic nemeni na tom,ze niekedy potom tuzim az prilis.. a detail, ze je to slabost, len utek pred realitou, do mojho vlastneho sveta, v ktorom si myslim,ze som v bezpeci..na tu malickost casto zabudam..
Ak zijete vo svojom vlastnom svete.. svete, ktory sa reality dotyka len okrajovo.. nie ani preto, ze by chcel..on musi, aby dokazal byt.. ja v takom svete zijem.. nepamatam si odkedy, nezamyslam sa nad tym "preco?"..dovody by sa iste nasli a urcite by ich bolo nemalo, no oplatia sa hladat? stoji to za tu namahu a bolest? "Muj svet jsou divadelni rekvizity"//znalci cestiny ale aj vsetci ostatni, ospravedlnte pripadne chyby v pravopise //, tak znie kusok textu jednej piesne od Chinasky..a aj moj zivot..hram sa na nieco.. neustale, pred vsetkymi..dufala som,ze najdem raz niekoho, pred kym sa nebudem musiet..pred kym ma hanba nevyplieska..niekoho, kto sa mojho vlastneho ja nezlakne tak ako ja..
Myslela som si (az moc casto), ze "toho dotycneho" mam na dosah..hm, to bude tym,ze som az prilis naivna..kracam po tejto zemi a aj ked si uvedomujem, ze snilci sa k stastiu kurna moc namakaju, nik doteraz nezabranil mojim myslienkam neustale ulietavat kamsi inam.. prve stasticka v laske a pak sklamania..tie prve bolia najviac..ostatne su uz len rutina, na ktoru si zvyknete..a snad sa prijme aj lahsie..
Pre svoj strach som tolkym veciam zabranila, aby sa udiali..kvoli mojej zbabelosti si svoju premieru budu musiet odbit neskor.. v novom zivote..stale mojom, tom istom a predsa uplne rozdielnom.. mnoho som toho zatratila- nehovorim, ze to tak uz nikdy nebude, to nie.. no ked pride niekto a presne ten isty niekto vam ukaze, ako to krasne ide aj bez strachu, zistite, cvo vsetko mozete lutovat..a predsa o myslienky poletujuce v tam kdesi v oblakoch prist nemusite..a pak, po case.. z niekoho sa stane Niekto..
Sedim tu, pisem a spominam..nedala som sem vsetko,cvo sa mi vynorilo z pamati, toho jednoducho nie som schopna.. nemala som ani ponatie,cvo z tohto vzide, ani ake to bude..jednoducho sedim..pisem..a spominam na vsetky spolocne chvile, cvo som s Nim prezila.. na vsetko, cvo sme prezili spolu..od prveho chytenia sa za ruky, prve slzicky z tej obety, ktoru obaja podstupujeme..hlavou mi prudia vsetky veci,ktore sme spolu zazili..vsetko to, cvo bolo prvykrat..a za vsetko,cvo sme este spolu nezazili, cvo na svoje "po prve" stale caka..niekde tam,v oblakoch..) a nie len to,je toho omnoho viac,za cvo saTi musim podakovat..pred tebou sa totiz hrat nemusim..a ani nechcem..
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
neny
2. 3.marca 2008 18:41
všetci to zažívame, ale nie každý vie o tom písať. môžeme o tom rozmýšľať, ale naše myšlienky budú len také neurčité útržky, ktoré sa nespoja do slov, do viet. až potom si prečítame, čo sme to vlastne chceli povedať.
Napíš svoj komentár