Včerajšok sa síce od rána vliekol v atmosfére ako na pohrebe, ale nečakala som, že sa to môže pokaziť ešte viac.
Prvé pozitívum vďaka ktorému som si myslela, že by to mohol byť celkom fajn deň, prišlo okolo ôsmej ráno. Môj tlak sa konečne umúdril a tak ma prepustili z nemocnice domov. Namiesto toho aby som však šla domov, ma moja drahá sestrička vytiahla hneď z nemocnice na nákupy. Nemala som na to náladu, ale nakoniec som si povedala prečo nie, aspoň sa trochu zabavím a prestanem myslieť na hlúposti.
Celé poobedie sme strávili behaním po obchodoch, sedením v cukrárni, rozprávaním sa a menších hádkach v ktorým sa mi snažila všetkými možnými argumentmi vyhovoriť meno Arianna, lebo ževraj to v nej evokuje morskú pannu (no čo, mne sa to meno páči).
Okolo piatej večer som s úľavou a plnými taškami hračiek, hrkálok a detského oblečenia nasadala do auta, a bola som rada, že vôbec žijem. Mojou jedinou útechou a zároveň motiváciou aby som nezaspala cestou domov v aute, bola krabica s koláčmi, ktorú som držala na kolenách.
Zvláštne je, že nikdy predtým som veterníky nemohla ani cítiť, a teraz by som na nich dokázala žiť.
Už cestou na západ sa mi v hlave rodili myšlienky na to, ako strávim príjemný večer pred telkou s čajom, koláčmi a nejakým romantickým filmom, pri ktorom samozrejme ako vždy budem plakať, akoby to mala byť tá najdojímavejšia vec akú som kedy videla.
Celý čas od odchodu z nemocnice sa mi však na sestre niečo nezdalo. Bola iná ako vždy, akoby nervózna alebo niečo také. Ani vo sne by ma nenapadlo, že tie smsky, ktoré jej celý čas chodili, boli od toho od koho boli. Tvrdila, že jej píše Marcel, čo je s malou Paľkou lebo je chorá. Fajn, pomyslela som si a ďalej sa venovala mojej krásnej predstave o večernom rande s čajom a veterníkmi na gauči, alebo ešte lepšie v posteli.
Najväčší šok ma však čakal až vtedy keď som prišla domov. Pred vchodom mi sestra asi 10krát po sebe povedala „prepáč“ a pritom ma pevne zvierala za ruku. Pripadala som si znovu ako 8 ročné malé dievča, ktoré sa niečoho strašne bojí. Nechápala som prečo, a tak som ju vysmiala čo to s ňou je, a či nejak na ňu prešli moje tehotenské hormóny. Bolo predsa mojou výsadou za všetko plakať, hnevať sa a všetkého sa báť. So smiechom som ju objala a povedala jej, že ju mám rada. Vtedy som ju ešte rada mala.
Všetko sa však zmenilo po tom, čo som prekročila prah vlastného bytu. Teda, niečoho čo sa papierovo hralo na môj byt, ale vo vnútri nebolo absolútne nič také, aké som to tam nechala keď ma brali do nemocnice. Decká izba úplne prehádzaná (musím však uznať, že bola krásna), celý byt vzorne uprataný, až som miestami mala pocit, že som si pomýlila dvere a zašla som k susedom. No nie, číslo sedelo, bol to môj byt. Voňalo to v ňom po vanilke (vôňa, ktorú proste zbožňujem) a tvarohovom koláči (presne takom, aký mi kedysi dávno robila moja milovaná babička). Prinútilo ma to usmiať sa.
Úsmev však zamrzol vo chvíli keď som vošla do kuchyne. Stôl prestretý, všetko „zladené“ do ružovo-bielej, sviečky, decké šampanské (ďalší dôvod na úsmev) a na stole srdiečko zo sviečok (vo fotoalbume, keby niekto chcel) a vedľa neho napísané „odpusť mi.“
Bolo to také gýčové až som mala chuť sa povracať.
Pri pohľade na Matúša stojaceho pri dverách (mala som pocit, že má pripravený záložný plán v znení: „ak ma začne biť, zdrhám“, preto tie dvere), som nevedela či sa mám najskôr rozplakať a tak naňho nakričať, alebo naňho najskôr nakričať a tak sa rozplakať, a tak som pre istotu urobila oba naraz. Spustila som scénu sprevádzanú slzavým údolím, ktorú on len potichu sledoval so sklopenou hlavou.
Keď som asi po polhodine prestala kričať, pozrel sa na mňa a povedal mi „udri ma ak chceš, zaslúžim si, správal som sa ako idiot.“ Na čo som ja nedokázala povedať ani slovo a tak asi využil chvíľku toho, že som bola mimo a pokračoval „správal som sa ako idiot, a som si toho vedomí. Som si vedomí aj toho, že ak sa rozhodneš vymazať ma navždy zo svojho života aj zo života našich detí, budem to musieť akceptovať, a úprimne chápal by som to. Po tom ako som sa zachoval si nezaslúžim Vás troch ani len vidieť, nieto ešte nazývať sa otcom. Nemusíš mi odpovedať hneď teraz, ako si sa rozhodla, ja počkám, ale chcem aby si vedela jednu vec, ktorou som si istý viac než čímkoľvek predtým: Ľúbim ťa Nina a ľúbim aj naše deti.“
Keď sa na mňa pozrel prisahala by som, že mal v očiach slzy. Letmo ma chytil za ruku a potom odišiel. Nečakal na odpoveď, nečakal na nič. Nevedela som , či sa mi to len sníva alebo je to čo sa pred chvíľou odohralo naozaj pravda a popravde pripadala som si ako nejaká nepodarená hrdinka romantického filmu od Pilcherovej. V momente keď zabuchol za sebou dvere som sa rozplakala a tentokrát za to nemohli len hormóny, ale bolesť, ktorá sa mi rozliala po celom tele.
Ešte polroka dozadu by som bola schopná dať všetko za to, aby sa stalo to, čo sa stalo teraz. Deň čo deň som dúfala, že raz prídeš, povieš mi, prepáč a budeme žiť šťastne až do smrti. To sa však stáva iba v rozprávkach.
Mám pocit, že všetko je iné. Všetko a všetci sú iní, aj ja som sa zmenila. Dlhé roky mi všetci hovorili, že sa správam ako malé dieťa a mala by som to čo najskôr zmeniť, no nikdy som tomu nevenovala pozornosť. Vyhovovalo mi správať sa tak, ako som sa správala. Drzo, rebelsky, svojsky a hlavne nezodpovedne. Dnes som však iná. Uvedomila som si, že už nie som to malé dievčatko, ktoré vodila jej staršia sestra všade za ruku.
Teraz nadišiel čas, kedy musí aj malá Ninuška pochopiť, že už nie je malá a že čoskoro prídu na svet dvaja človiečikovia, ktorý jej život obrátia úplne naruby. Dvaja ľudia, ktorí vlastne budú na svete len vďaka mojej nezodpovednosti ma naučili správať sa dospelo ešte pred tým ako sa narodili.
Jeden problém tu predsa len je. Matúš.
Neviem či mu dokážem po tom všetkom odpustiť a tváriť sa, že sa nič nestalo, aj keď viem že deti potrebujú otca, ale neviem či práve Matúš by ním mal byť.
Nevyznám sa v tom čo cítim. A hlavne, bojím sa toho, že by to preňho mohla byť len ďalšia hra, a bojím sa myslieť na to, dokedy by to „ľúbim ťa a odpusť mi“ trvalo.
Neviem čo mám robiť, odpustiť či nie?
Som zase raz na nule, ako vždy.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
meredithgrey
1. 11.novembra 2011 13:50
asi by som mu dala šancu.jednu.poslednú.
4
ja by som to ešte skúsila...
podotázka : tvoj skutočný vek je 16?
podotázka : tvoj skutočný vek je 16?
7
ninka vôbec nie si divná. otázka stojí tak, či si budeš viac vyčítať, že si mu tú poslednú šancu nedala , alebo to keď mu ju dáš a on ju nevyužije.
iste , úplná rodina je ideálny stav, život žiaľ nie je rozprávka, radšej nech sú deti s jedným spokojným milujúcim rodičom, ako mať oboch, ktorým to nebude klapať .
ono ani by si mu asi nemala dávať šancu. Má to byť šanca dokázať Ti, že si ťa zaslúži, že ťa ľúbi a že nech sa už stane čokoľvek bude Ti oporou a aj deťom.
iste , úplná rodina je ideálny stav, život žiaľ nie je rozprávka, radšej nech sú deti s jedným spokojným milujúcim rodičom, ako mať oboch, ktorým to nebude klapať .
ono ani by si mu asi nemala dávať šancu. Má to byť šanca dokázať Ti, že si ťa zaslúži, že ťa ľúbi a že nech sa už stane čokoľvek bude Ti oporou a aj deťom.
9
typicke zeny-furt by davali sance. ja by som mu sancu nedal. v laske sa proste 2. sance nedavaju, na 99% sa to zas dosere. ale! ked uz, tak najprv by mi to musel vsetko dokazat skutkami, a nie nejakymi emo recickami
Napíš svoj komentár