Predstavte si úplne obyčajné sobotňajšie ráno. Za oknom je nechutne upršané počasie a neúprosné vetrisko ohýňa vrcholy stromov až k zemi. A predstavte si úplne obyčajné sedemnásťročné dievča s neposlušnou hustou hnedou hryvou v zelenej pyžame. Michaela v to ráno ešte ležala v posteli, hoci už bolo čosi po deviatej, zúrivo čmárala do svojho modrého dennka, ktorý dostala od brata.
12. október, sobota 9.23
NEZNÁŠAM, keď ma zobudí ráno o šiestej zvuk vrtačky môjho souseda. Vždy sa prebudím so zlou náladou, nehľadiac na to, že dnes to bolo ešte horšie. Okrem toho, že mi náš dokonalý sused megarýchlo zvýšil krvný tlak ešte ide proti mne aj to hlúpe počasie. Vonku fúka hnusný vietor a ja budem celý deň trčať doma. Dnes som aj tak plánovala len leňošenie v posteli. Stačilo mi počuť kvapky dažďa, ktoré sťažka dopadali na okno. Kto by už chcel opustiť teplé periny za takýchto podmienok?!
Napokon ma z nich aj proti mojej vôli dostal môj starší brat okolo pol ôsmej.
„Kto chce raňajkovať, nech sa poponáhľa, lebo sa mu nič nezvýši,“ zavolal škodoradostne keď prechádzal okolo mojej izby.
K tomu aby som vstala ma ani tak nepřinutil Markov posmešok ale to, že sa z kuchyne šírila príjemná vôňa praženice s cibuľkou. Vyskočila som na nohy, po únave ani stopy. V kuchyni už bola aj mama. Nevyzerala práve najlepšie. Mala tmavé kruhy pod očami a na tvári akýsi ustarostený výraz.
„Mami, stalo sa niečo?“ spýtala som sa, no oveľa viac ma zaujímalo, či sa mi z raňajok niečo ušlo.
„Musím vám niečo oznámiť.“ To sme už obaja spozorneli. Bráško na ňu povzbudzujúco pozrel a ja som len zvedavo nadvihla obočie. Vtedy som ešte ani len netušila, že čoskoro bude všetko inak.
„Dostala som ponuku.“
„Čože?“ Takmer som sa zadusila kúskom chleba čo som mala práve v ústach. Mne samozrejme, v prvej chvíli napadlo, že mamu požiadal o ruku náš sused Bemedikt. Verte či neverte, ten chlap je ešte väčší kretén ako jeho meno a jediné o čo mu ide je dostať našu mamu do postele. Odkedy nás ocko opustil, neustále za ňou dolieza. Raz ju aj pozval na večeru. Dokonca sme sa s bráškom stavili o zmrzlinový pohár a balík žuvačiek, kedy mu dôjde, že mama nemá záujem. Zatiaľ nevyhral nikto.
Mama však upokojujúco na náš oboch pozrela. „Neboj sa, nebude to až také zlé.“
„Takže si ju prijala?“ vykríkla som zhrozene.
„Samozrejme, musela som sa rozhodnúť tak, aby to bolo pre nás najlepšie po všetkých stránkach dcérka.“
„No fasa,“ a už som si predstavovala, ako sa sused presťahuje k nám a každé ráno ho budem stretávať v červených trenkách. No Marko si z toho zrejme nič nerobil. Hádzal do seba sústa praženice a pritom čítal učebnicu chemie a tváril sa, že sa snaží niečo naučiť. „Nebude to až také zlé,“ zopakovala opäť mama. „A okrem toho, tá práca je lepšie platená ako tá, kde robím teraz.“
„Prosím?“ teraz som bola totálne mimo. „Aká práca? Nejdeš sa vydávať za toho dotieravého souseda Benedikta?“ posledné slovo som naschvál zvýraznila a snažila som sa môjmu hlasu dodať čo najviac sarkasmu.
Konečne nastal čas na Markov výstup. Spustil ten najúchvatnejší rehot, ktorým dávajú bratia svojim mladším sestrám najavo: Ty si ale trdlo! Mama sa iba nechápavo pozerala raz na mňa, raz na brata. „Nevšímaj si ju, mami,“ povedal Marko napokon. „Veď vieš, ešte je len ráno, daj jej čas na prebratie sa.“
Ach, keby som mala niečo po ruke, letelo by to doňho rýchlosťou blesku. Našťastie, nablízku bol len hrnček od starej mamy, a ten by bola škoda zničiť o takú tupú hlavu ako bola hlava môjho brata. Rodina nerodina bol proste somár.
„Nejdem sa vydávať! Dostala som ponuku na novú prácu,“ opravila ma mama s úškrnom. „Má to však jeden háčik,“ dramatická pauza, „od nášho mesta je vzdialená vyše 200 kilometrov. A keďže ju chcem prijať, budeme sa sťahovať! Super no nie deti?“
A je to tu! Takúto ľadovú sprchu som teda fakt nečakala. Celá vygulená som vstrebávala zmysel slov Sťahujem sa.
„Heh no hej super“ odvetila som neprítomne a pozrela sa na maminu tvár, ktorá sa zmenila z unavenej na plnú elánu, usmiatu a dokonca možno až šťastnú. Nemohla som uveriť. V tú chvíľu mi mysľou prebehlo tisíc myšlienok naraz, ako keď sa pred smrťou spomenie na celý život. Tie najzákladnejšie:
1. A čo Ema?! A ostatní moji kamoši? Čo moje milované, tajné miesta? To ich už akože nikdy neuvidím?!
2. Prečo teraz, keď ma Ema predstavila Erikovi, po ktorom už dva mesiace slintám? Keď ma pozval na rande a, vôbec, to mi predsa nemôžete urobiť!
3. Koniec ranným budíčkom mojím nenávideným susedom! Prisahám, že to všetko mi prebehlo hlavou za stotinu sekundy.
Chvíľu som teda len tak čumela doblba s otvorenými ústami a slzami v očkách, ktoré si však okrem mňa všimol len Marko.
„Ty nebudeš jesť praženicu Miša?“ spýtal sa Marko, akoby sa ho to však vôbec netýkalo. V podstate mu to môže byť jedno. Chodí na výšku a býva na intráku. A či sa príde vyspať raz za čas tu alebo tam, na tom predsa nezáleží.
„Ale budem,“ dostala som zo seba. Zamyslene som vzala do ruky vidličku a pustila sa do studených vajíčok.
„Miška, dúfam, že to chápeš,“ naliehala mama.
„Hej, hej,“ no na viac som sa nezmohla. To ani nemôže byť pravda! Nevedela som si predstaviť môj život nikde inde na svete. Žijem tu od narodenia a zo dňa na deň mám zanechať všetko, na čo som zvyknutá?!... No, možno taký Hawai by za to stál, ale...
„Teraz už musím ísť. Mám schôdzku s jednou realitnou agentkou,“ letmý bozk na líce.
Chytila som ju za ruku. „Bude to ťažké, mami, ale nejako to zvládneme.“ Čo mi dalo námahy, aby som tú vetu vyslovila. Jasné, že to bude ťažké. Vôbec nemám náladu na sťahovanie! Nemohla som však nechať mamu len tak odísť. Ešte by sa kvôli mne zbytočne trápila.
„A už máš nejaký bytík vyhliadnutý?“ spýtal sa Marko spoza knihy.
„Už sa niečo rysuje. Do dvoch týždňov však musíme bývať tam. Inak o prácu prídem,“ povedala mama, vypila posledný dúšok kávy, zamávala na rozlúčku zväzkom kľúčov a zmizla.
„Netvár sa tak úboho,“ poznamenal môj nad mieru starostlivý braček. „To je tá praženica až taká zlá? Snažil som sa, ako som mohol.“
„Typické! Ideme sa sťahovať a teba zaujíma nejaká trápna praženica!“ vybuchla som.
„Hej, upokoj sa. Nebude to až také zlé.“
„Ešte aj ty začínaj. Veď to je choré sťahovať sa teraz, práve keď. . .“ ma pozval na rande môj vysnívaný princ! To som nahlas, samozrejme, nepovedala.
„Keď čo?“ pozrel na mňa prísne.
„Ale nič.“
Marko zabuchol knihu. „Nechaj si to prejsť hlavou. Pusti si nejakú hudbu a celý deň sa napchávaj čokoládou, či ako to vy baby robíte, keď na vás príde depka. Ja prídem až na obed, musím si niečo vybaviť. Maj sa!“
Onedlho buchli dvere druhýkrát a ja som zostala v byte úplne sama. Spratala som zo stola a popri tom premýšľala, čo urobím ako prvé. Určite nebudem sedieť doma. Najskôr by som mala zavolať Eme, mojej naj kamoške. Keď sa to tá dozvie, spadne na zadok.
***
Miša náhlivo vstala, až pero, ktorým písala, spadlo na zem. Nestarala sa oň. Namiesto toho, aby ho zdvihla, prehrabávala sa vo vreckách svojich mikín a džínsov. So zúrivosťou človeka, ktorý niečo súrne potrebuje, a nemôže to nájsť, rozhadzovala po izbe kusy svojho oblečenia, až napokon stála uprostred tohto neporiadku a víťazoslávne držala v ruke svoj mobilný telefón. Vytočila Emino číslo.
V slúchadle to ledva píplo, už sa ozval na druhom konci linky veselý dievčenský hlas. Ema bola oproti Miše z tých, čo potrebujú svoj mobil cítiť vždy pri tele. „No čau,“ zvolala. „Vidíš to počasie? A ja som sa chcela ísť niekde zabaviť.“
„Tak poďme do kina. Musím ti niečo súrne oznámiť,“ navrhla Miša. Dúfala, že to neznelo až priveľmi tragicky.
„V kine nie. Nepamätáš na toho ujka, čo neustále psstkal, keď som ti pošuškala čo len jediné slovo o tom sexi svalnatom hercovi? A keď to nezabralo, začal po nás hádzať pukance. Strašné!“
„Tak, kde sa stretneme?“ opýtala sa Miša mierne netrpezlivo, tajomstvo ju začalo neznesiteľne páliť na jazyku.
„Musí to byť niečo veľké, keď máš tak naponáhlo.“
„Jasné.“
„Nemôžeš mi to povedať cez telefón?“
„Čo ja viem. Keď ja chcem vidieť, ako sa zatváriš, keď sa to dozvieš.“
„Počkaj, skúsim hádať. Včera večer ste si s Erikom niekde vyšli a dali ste si prvú pusu. No, to ma podrž!“
„No, to ma ty podrž.“ Miša zmenila nedočkavý tón na podráždený. „Keby som mala len také problémy...“
„Moment, hovoríš o problémoch? Počúvaj, ty si snáď lepidlo na problémy. Čo ty riešiš v sobotu ráno?“
„Ema, nie len ja, my obe máme jeden veľký problém.“
„Miša, začínam sa báť. Hovor! Alebo nie, do pol hodiny som u teba“
„Počkaj!“ Zo slúchadla sa však ozývalo už len tú-tú-tú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár