„píííp, píííp pííííp“ ozýva sa mojou izbou už hodne dlhú chvíľu. Miestami musím samú seba presviedčať, že nie som v nemocnici napojená na prístroje, ale že to sa len snaží môj bezmocný budík domôcť pozornosti. „Dobre sklapni už ty stará kraksňa“ titulujem ho s nepredstieranou nechuťou.

„Viki pohni sa, zase sa budeš motať a prídeme neskoro.“ Jasné ako inak, zase to milé ranné privítanie mojej drahej mamičky, v ktorom mi nezabudne pripomenúť, aká som pomalá lama, ktorá zdržuje celú rodinu. No čo, nebudem sa skoro ráno nad ňou rozčuľovať.

A keď hovorím skoro, myslím tým naozaj skoro. Teda na moje pomery určite. Keď som sa horko-ťažko otočila na druhý bok a trošičku na centimetrík pootvorila jedno očko aby som ten hnusný budík umlčala a zároveň sa dozvedela aspoň čo to o súčasnom čase, takmer mi tie oči vypadli z jamiek. „5:30“, oznamovali neúprosne červené paličkové čísielká.

„Pre Boha, ona nie je normálna, veď normálne vstávam až o pol 7. Debilné krstiny“, zahromžila som a odkryla teplé objatie perín, aj keď som to robila veľmi nerada, ale neustáli monológ mojej matky z kuchyne ma k tomu doslova nútil.
„Viktória prosím ťa vstaň, lebo tak prídem po teba!“ skríkla zrazu mama.
„No to určite. To môžeme rovno volať sanitku, keď uvidíš môj systematický poriadok.“, zrazu som sa cítila o niečo spokojnejšia, čo bola zjavne odozva mojej milej poznámky ktorú som našťastie počula len ja, a s jemným úškrnom som sa odšuchtala do kúpeľne.

Cestou som stretla moju „dokonalú“ sestričku, ktorá si neodpustila poznámku, že by som mala začať spávať v niečom normálnom, a nie v roztrhanom tričku a nohavičkách, čo som jej patrične odmenila tým, že som na ňu zazrela a venovala sa naďalej svojej zubnej kefke. Pridala sa ku mne aj ona a tak sme si svorne vedľa seba čistili zuby tak, ako keď sme boli malé. S tým rozdielom, že vtedy som ju mala chuť objať a teraz by som jej s veľkou chuťou vyškrabala oči.

Opláchla si tvár a ja som sa tešila, že konečne vypadne. Avšak sekla som sa. Utrela sa a s nechuťou sa pozrela na mňa ako si zabŕdam do zapálenej vyrážky na líci. Pokrútila hlavou a bohužiaľ otvorila ústa aj keď som dúfala že to proste vzdá a odíde.

„Viki, zmeníš sa niekedy?“ opýtala sa skôr samej seba než mňa
Ani som na ňu nepozrela a odvetila jej tiché : „zbožňujem tvoje básnicke otázky“

V zrkadle som sa na ňu zaškerila, a naďalej sa venovala vyrážke, ktorá ma nadmieru rozčuľovala.

„Mala by si použiť radšej toto“ hodila mi malú modrú mastičku, pravdepodobne niečo na akné, zabuchla skrinku nad umývadlom, venovala mi ešte jeden znechutený pohľad a konečne odišla z kúpeľne.

Chválabohu, že je preč. Vzdychla som si a zamkla dvere. Vždy som to robila, aj keď rodičia mi to rázne zakazovali.

Otcovi to v podstate bolo jedno, našťastie rešpektoval moje súkromie. Problémom však bola mama. A bohužiaľ v našej rodine to fungovalo štýlom: mama zakáže, otec nepovolí a naopak.

Moja matka vždy argumentovala svojou vetou: „Veď si pozri správy, koľko detí sa v kúpeľni utopí preto lebo sa k nim nikto nevie dostať keď potrebujú pomoc.“

Vlastne už viem prečo nemôžem vystáť správy. Je to asi preto, lebo moja mama je ich verným každodenným fanúšikom a potom dennodenne počúvam ako znásilnili dievča v mojom veku a preto by som sa nemala túlať sama po uliciach, ako našli opitých a zdrogovaných teenagerov v mojom veku, ako nechce aby som tak skončila a samozrejme vety typu : „kde si zase bola? Čo ak sa ti niečo stane? Mala si pozerať správy, ako priateľ zabil priateľku a ty sa flákaš bohvie kde a bohvie s kým. Bojím sa o teba.“ Snažím sa ignorovať to, no niekedy je to fakt ťažké, ale hádať sa s ňou nemá význam.

Po tom čo som sa asi po polhodine vymotala z kúpeľne som mala pocit, že tá sprcha mi dodala aspoň trochu energie. Zamotaná v bielom huňatom uteráku a papučkách som šla do izby. Zarazilo ma, že z nej vychádza mama.

Kriste, čo tam tá chce? Bil na poplach môj mozog. Moja mama v mojej izbe je veľmi zlá kombinácia.

„Mama? Čo si chcela v mojej izbe? Vedela si predsa, že som v sprche nie?“

„Dobré ráno srdiečko. Len som ti dala na posteľ šaty, ktoré budeš mať na krstinách“, odvetila a venovala mi jeden z tých svojich veľavravných úsmevov, ktoré väčšinou naznačovali že máme PROBLÉM.

„Šaty? Ja budem mať šaty? Pane bože, šaty ktoré si vyberala ty?“

„Áno šaty. A čo si čakala, že ako krstná mama budeš v kostole v teplákoch?“

„nie ale ja nechcem byť.. prečo ja? Prečo nemôže byť niekto iný krstnou? Napríklad Verona?“

„ samé ale ale ale . Vikinka prosím ťa. Vybrali si ťa rodičia malej, nie ja. Zvládneš to, vieš sa správať ako dáma keď chceš.“ V jej hlase som vycítila skôr prosbu ako presvedčenie.

„dobre.“ Povedala som skleslo. Vedela som, že nemá cenu bojovať. „ale prečo som si nemohla šaty vybrať sama? Prečo ty?“

„ja som ti šaty nevybera ... “

„a kto potom? Preboha však nie Verona?“ predstavila som si hnusné ružové princeznovské šaty plné volánov a perličiek. Presne taký bol vkus mojej sestry čo sa týkalo spoločenského oblečenia.

„Viki nechaj ma láskavo dohovoriť. Nevyberali sme ich ani my s ockom ani Veronika. Prišli včera večer. Ešte si nebola doma. Keď sme pri tom, kedy si vlastne prišla? A kde si bola?“

„to je jedno“ snažila som sa zahovoriť tému môjho včerajšieho neskorého príchodu domov. „ Tak odkiaľ sú tie šaty keď ste ich nevyberali vy?“ nedala som pokoj.

„Prišli včera okolo siedmej. Z Bratislavy. Vyberal ich Patrik.“ Povedala mama.

„Paťo? Paťo mi vybral šaty? supeeer“ zvrieskla som na celý dom. Paťo bol môj bratranec a čo sa týka týchto blbých krstín, tak mi mal robiť partnera, čiže mal byť krstným otcom malej Mišky a ako som už spomenula, ja som mala byť krstnou mamou. Bohužiaľ.

„Viki mierni sa“ napomenula ma mama, „a nestoj tu len tak v tom uteráku lebo prechladneš, choď sa obliekať, je dosť veľa hodín.“

Mama mala pravdu. Keď som po našom „nekonečnom“ rozhovore vbehla do izby bolo už takmer pol8. Odchod bol naplánovaný na 10:00 mňa to však netrápilo. Prvé na čo som sa zamerala boli šaty na mojej posteli. Keď som ich uvidela zmohla som sa len na „waaaw vďaka Paťo.“

Boli úžasné. „Čierne, na ramienka, dĺžkou mi budú tak asi nad kolená, vôbec nie sú prečačkané, len s malým kamienkom v strede. Si úžasný Paťo“ pomyslela som si. Na nich bola položená strieborná retiazka s malou hviezdičkou, zopár žltých sponiek, nenápadná žltá mašľa a čelenka taktiež v žltej farbe. Vedľa postele boli krásne čierne topánky, ktoré dopĺňali celkový úžasný vzhľad šiat. A ešte niečo. Trošku ďalej od šiat ležala obálka.

Bol v nej lístok. Hneď ako som ju otvoria spoznala som škrabopis môjho bratranca. Sadla som si na posteľ, na chvíľu sa odpútala od samej dokonalosti v podobe šiat vedľa mňa a začala čítať. Na lístku bolo:


Hi Víťazka!

Tak trošku ti dĺžim vysvetlenie celej situácie.
Viem, že nie si nadšená tým, že máš byť krstnou malej Michaely, ale trval som na tom. Áno áno ja som ťa do toho zatiahol, vaši sú v tom nevinne. Teraz som pre teba somár a debil a neviem čo ešte ako ťa poznám, ale môžeš ma za to zbiť keď dorazíte do Blavy. Keby to bolo veľmi neznesiteľné a mala by si veľkú chuť zabiť ma, mysli na šaty dobre? Nechcem ísť na krstiny bez hlavy, ešte sa mi zíde. Verím tomu, že sa ti šaty páčia. Vyberal som čo najnormálnejšie a pomáhala mi Betty. Kto je Betty? Moje dievča. Zoznámim Vás keď prídete. Zostanete tu pár dní, neviem či ti povedali. A ináč, tá žltá je tam kvôli tomu aby sme ladili sesternička veď vieš krstní rodičia ... ha ha ha. Na spríjemnenie cesty si pozri mail, poslal som ti nejaké vecičky aby to trpenie cestou sem nebolo také strašné. Tu sa už o teba s Betty postaráme.

S tou najväčšou láskou tvoj najdokonalejší bratranček,
Pa3k


Pri oslovení „víťazka“ som sa neubránila úsmevu. S Paťom sme si vždy rozumeli. On bol môj bratranček Patrícius a ja jeho sesternička Víťazka. Naše hlúpe decké prezývky. Boli sme ako brat a sestra. Mal 17 a tak bol len o pár rokov straší ako ja. Keď som bola mladšia milovala som letá v Bratislave, najmä kvôli nemu. Vždy sme spolu zažili kopec zábavy a samozrejme aj veľa prúserov. Niekedy dúfam v to, že možno som dcéra svojich krstných a nie mojich rodičov. Teším sa na výšku. V Blave. S tebou Patrícius.

Usmiala som sa. Starostlivo som poskladala lístok, dala ho späť do obálky a uložila do najspodnejšej zásuvky v písacom stole.

Vďaka nemu som sa začala konečne tešiť na krstiny malej Mišky.
Konečne mi to nepripadalo len ako povinnosť, ale mala som pocit, že by to dokonca mohla byť aj sranda.

Otvorila som mail a posťahovala si do mobilu všetky pesničky, ktoré mi Paťo poslal. V rýchlosti som naťukala : Thanx bratránku sú úžasné zbožňujem ťa teším sa na teba aj na tú tvoju Betty .. Pozdravuje ťa Tvoja zbožňovaná sesternička, Victory.

Ťukla som na odoslať a vypla komp.

Keď som sa konečne dostala k obliekaniu, zdola už ku mne doliehal zvuk lyžíc a mamin hlas. Raňajkovali. A ja som ešte nebola ani oblečená. Super.

V rýchlosti som si natiahla silonky, obliekla šaty a obula sa do topánok. Nebola som zvyknutá na vysoké topánky a tak boli moje kroky spočiatku trošku labilné, no po chvíľke to už bolo celkom fajn. Vlasy som si vyčesala do nedbanlivého drdolu a nechala niektoré pramienky voľne visieť. Doplnila som to čelenkou, nastriekala na vlasy trochu laku aby sa mi účes nepokazil skôr ako som chcela, zobrala som do ruky retiazku a rozhodla sa ísť sa im konečne ukázať.

Pred tým ako som vyšla z izby som však venovala sama sebe jeden pohľad do zrkadla. „Super páčim sa sama sebe. Je to úžasné.“ Usmiala som sa, ako poslednú úpravu som si dala na pery trochu lesku a pobrala sa dole schodmi do kuchyne.

Všetci sedeli za stolom. Otec v obleku a čítal noviny. Mama v bielom elegantnom kostýme a sestra v nariasaných šatách v ktorých vyzerala ako cukrová bábika.

„Ahoj vospolek“ ozvala som sa. Všetci sa otočili ku mne. Otec sa zatváril prekvapene, sestra zostala sedieť s otvorenými ústami a mama sa na mňa s úsmevom a zasneným pohľadom pozerala.

Musela som vyzerať fakt dobre.

Usmiala som sa. „Ocko? Mohol by si mi zapnúť retiazku prosím?“, prerušila som trápne ticho a podávala mu malú retiazku s hviezdičkou. Otec mi ju ochotne zapol a poznamenal pri tom, že som jeho nádherné dievčatko.

V rýchlosti som do seba nahádzala za tanier cereálii a zrazu už otec zahlásil, že by sme mali ísť. Všetci štyria sme sa pobrali k autu.

Posledné čo si pamätám pred tým ako som zaspala je zopár slov z pesničky, ktorá mi hrala do uší, a pred sebou známe ulice, ktoré sa o pár hodín zmenia na rušné mesto.

Teším sa na teba, Bratislava.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár