No a teraz poďme na to reálne:
Keď som bola mladšia mala som pocit, že mám len samé problémy, problém tu problém tam. A teraz? No teraz je to podobné len s tým rozdielom, že tie problémy majú svoje 4 hlavné kategórie.
PROBLÉM 1: KUČERY !!! Svoje kučery neznášam preto, lebo kvôli nim každé ráno spím o hodinu a pól menej. Moja mama s obľubou hovorí: „Vikinka, tvoje vlasy sú tvojou ozdobou. Kučery sú krásne, si vďaka nim výnimočná.“ Dobre možno nie sú také zlé ale Ok, povedzme si to takto. Mám na výber z dvoch variantov: Buď budem chodiť do školy neučesaná, alebo si privstanem a dám si tie moje neposlušné vlasiská dokopy. No nech robím, čo robím, stále si aj tak stoja na všetky strany, ako sa im zachce. Ale snaha sa cení, aspoň tak to hovorieva moja mama.
PROBLÉM 2: POSTAVA !!! Typ postavy: hotová anorektička. Niektoré dievčatá by boli rady na mojom mieste, pretože nech jem čo jem, nepriberiem. Proste to nejde. Lekári tvrdia, že všetko sa ustáli po dovŕšení dospelosti, ale čo ja dovtedy? Preboha veď mám len 15. To mám ďalšie tri roky naďalej vysvetľovať každému, že netrpím žiadnou bulímiou či anorexiou ako niektorí moji drahý profesori predpokladajú?
PROBLÉM 3: OČI !!! Na svojich očiach nemám rada len to, že .. a vlastne ani nie, oči sú asi jedinou časťou tela voči ktorej nemám výhrady. Sú veľké, sýtozelené a dokonale sa hodia k mojej snehobielej tvári. Vďaka ti Bože, za to že nemám pehy. To predsa ryšavé baby majú, no ja nie, našťastie.
A nakoniec, PROBLÉM 4: VERONA !!! Posledný a najväčší problém je moja sestra Veronika. Áno viem, sestry sa majú zvyčajne rady a o to viac pokiaľ ide o dvojičky. Svojím spôsobom mám moju sestru rada, predsalen od malička sme boli stále spolu, ale irituje ma žiť v jej tieni.
Moja sestra je vlastne presným opakom mňa. Vôbec nevyzeráme ako dvojičky, absolútne žiadna podoba, akurát na črty tváre. Áno sestrami by sme teoreticky mohli byť, ale na dvojičky by nás netipoval takmer nikto.
Prečo? Ja som ryšavka a ona má to šťastie mať dlhé rovné čierne vlasy (čo by som ja dala za rovné vlasy!!!), ona v škole exceluje a ja ledva prechádzam s odretými ušami, a úprimne povedané vyhovuje mi to. Ona je miláčikom učiteľov, zatiaľčo ja si posedím dve- tri hodiny denne v riaditeľni. Ona sa venuje knihám, ja uprednostňujem sedenie za počítačom, alebo fľákanie sa po vonku s kamošmi.
Moja snehovo biela pokožka doslova kričí v porovnaní s jej krásnou tmavou. Verona, aj keď si to nerada priznávam, mi miestami pripomína typickú Španielku, krásna, chudá, dokonalá, taká za ktorou by sa otočil každý chalan. Keby chodila von častejšie než sedela doma, určite by už nejakého mala.
Vo svojom okolí som všeobecne považovaná aj s mojou partiou za postrach štvrte. Samozrejme keď sa niečo zomelie, prvý na koho to zvalia je Viktória Ďurajová, ako inak, zvykla som si.
Napríklad včera sa vo veľkom riešilo to, že niekto pomaľoval výťahy v našom vchode, a samozrejme kto za to môže? No jasné že Ďurajová.
„Viki, Viki prečo zase .. “ začína sa monológ mojej mamy, pane Bože to zas bude. Pomyslím si a ticho počúvam.
„Uvedomuješ si, čo si urobila?“
„Ale mami ja som to nebola.“
„Prosím ťa aspoň mi neklam.“
„Naozaj som to nebola mami, prisahám.“
„Viktória Ďurajová, uvedomuješ si, že svojím správaním robíš zlé meno nie len sebe, ale aj svojmu otcovi, mne a svojej sestre?“
Vtedy to vo mne vybuchlo: „Zase Verona? Vás vkuse zaujíma len ona!!! Nikto nikdy nemyslí na mňa. Všade samé Veronika dostala jednotku, Veronika bola vybraná do školského muzikálu, Veronika bude vyznamenaná, pôjde na olympiádu .... “
„Viki, lenže ona sa snaží, robí niečo pre to aby sa niekam dostala, nie ako ty. Pozri sa na seba, prídeš domov zo školy, sadneš si za počítač, zapneš si tú svoju MP3ku a si vo vlastnom svete, alebo zhodíš tašku a vidíme ťa až večer. Myslíš, že je to správne, že musím chodiť niekoľko krát mesačne do školy kvôli tvojim výstrelkom a známkam?“
„A čo mám akože robiť? Mám sedieť doma nad knihami? alebo mám sedieť pri vás celé dni ako ona? Nie ďakujem, radšej sa budem celé dni potĺkať s tou „bandou debilov“ ako ich voláš! Aspoň oni ma majú radi!!! Oni ma objímu, oni mi povedia, že som fajn!!!“
„Ale Viki, aj ja ťa mám rada, aj ocko a Veronka. Ľúbime ťa dcérka.“
Prosím ťa spamätaj sa, počula si sa teraz, aký nezmysel si povedala? veď si ma ani nevšímaš, nepoznáš ma, nevieš kto som, nevieš o mne absolútne nič!!!! Nikto ma nemá rád, nikto ma v tejto hlúpej rodine nemá rád.“
„Poznám ťa dcérka, bola si mojou súčasťou 9 mesiacov a si ňou dodnes. Milujem ťa, poznám ťa viac než ktokoľvek iný na svete.“
„Poznáš hej?“ pocity vo mne doslova vrú.
„Tak ma teda dobre počúvaj keď ma tak poznáš. Vieš o tom, že som spala s Maťom?“
„čo? aký Maťo? Čo za Maťo? Ty si sa už s niekým milovala? Dcérka prečo si mi to nepovedala? Môžeme sa o tom porozprávať zlatko.“
„Teraz buď ticho a počúvaj, ty, čo ma tak úžasne poznáš.“ Na matkinej tvári sa zjavila beznádej a strach z toho čo bude počuť ďalej, ale mlčala. Vedela, že inokedy by už nemusela mať možnosť počuť všetko. „ Vieš o tom, že fajčím? Aj o tom, že každý piatok sa radím k tým čo chodia na diskotéky aj keď ešte nemám občiansky? Teda mám, falošný. Vieš aj o tom, že som skúšala fajčiť marišku a že to bolo celkom fajn? A mimochodom pamätáš na minulý vikend keď som ti povedala, že spím u Moniky? Vôbec som nespala u Moniky, ju som vlastne už dosť dlho ani nevidela, spala som u Maťa a poriadne sme si to užili. Zopár dní predtým som spala so Samom a vlastne úprimne povedané, ani si nepamätám ako som o to prišla, lebo to bolo asi na wc-kach na diskotéke.“
Mama sa zmohla len na tiché a bezradné „dieťa moje, čo sa to s tebou porobilo.“, pričom jej po tvári stekali slzy bolesti a sklamania. „A vieš čo? aha mám prepichnutý jazyk a mám vytetovanú hviezdičku na ľavom zápästí ak si si nevšimla. A ... “
„Dosť!!“ skríkla mama, až ma strhlo.
„Už stačí Viki, nechcem počuť viac, choď do svojej izby a rozmýšľaj o tom čo budeš robiť ďalej. Porozprávam sa s ockom, keď sa vráti z práce a rozhodneme sa čo s tebou.“
„čo so mnou? Na to si mala myslieť vtedy keď sa všetko začalo, keď som sa začala cítiť menejcenná v tejto rodine, keď som potrebovala aby ma niekto objal a povedal mi že ma má rád, keď som potrebovala teba drahá „mama“. Tu mi to nepovedal nikto, tak som si našla za vás náhradu, niekoho kto mi to hovorí vždy keď ležím v jeho náručí, kto si ma len tak pritúli a dá mi pusu do vlasov, kto ma neodcudzuje za zlé známky ale naopak snaží sa mi pomôcť s učením aj keď samému mu to ide len o trochu lepšie. Presne toto som potrebovala od teba drahá MATKA!!“ posledné slovo som naschvál zdôraznila a výraz na maminej tvári mi prezradil, že zabolelo presne tak, ako som to mala v pláne.
„Lenže ty si sa stále venovala len svojej svätej Veroničke. Nenávidím ťa!!“ skríkla som, vybehla som hore schodmi a zabuchla dvere na mojej izbe. Nezaujímal ma nikto a nič. Nervy som mala také silné, že som sa doslova triasla. Zapla som hudbu na plné pecky, hodila sa na posteľ a zrazu ani neviem ako som sa rozplakala.
„ Čo bude ďalej?“ pomyslela som si a nechala som slané kvapôčky tiecť po lícach, a hojiť tak rany, ktoré ma už dlhý čas sužovali.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
profesor
17. 6.júna 2011 09:16
a Čo bude ďalej?
2
@profesor - ak niečo bude tak možno nejaké tie Viktóriine príhody a prúsery samozrejme máš záujem o pokračovanie?
Napíš svoj komentár