A tak som im našla teple miestočko, kde nefúkalo.
Miestočko, kde nikomu nezavadzali.
Urobila som im domov na dne môjho šuflíka a zakryla ich perinou z kníh, a časopisov.
Bolo im tam dobre, nevyliezli odtial, ba dokonca sa ani neozvali. Celkom som zabudla, že existuju.
Avšak neboli moc vďačné za moju štedrosť!
Jedno celkom tmavé ráno som sa zobudila , nič zvláštne, budím sa už 19 rokov, vstala som a hodila o zem mobil, ktorý zvonil ako besný.
Snaha prečítať,kto sa tak telefonicky dobíjal do môjho dňa bola nulová.
Zistila som,že vidím akosik rozmazané. Povedala by som:,, mobil nepi, vidim ťa rozmazane", ale aj tak to bolo už cele dosť nezmyselné.
Pretrela som si oči prvý krát, pretrela som si oči druhý krát. Zlepšilo sa to..
A tak s usmevom od uhm po uhm som sa vyťerigala z izby.
Dokonca toto ráno vyzerala úžasne. Suseda neštekala, pes nespieval..teda opačne..
Byt bol prázdny, nuž radostne som vykročila z izby tou správnou nohou. Až kým som nespadla na riť. Doslova a do písmena-
Dvere na záchode nechali otvorené a čestne som sa s nimi stihla pozdraviť aj osobne..
Dobré, to sa mi stáva dosť často, ale že skočim bosou nohou psovi do misky so žrádlom, to sa mi stalo fakt prvý krát.
Nasledoval záchvat smiechu, až mi slzy vyšli z oči, keď mi pes skoro nohu začal oblizovať.
Po dlhom zvažovani som sa rozhodla, že by okuliare mali zazrieť svetlo sveta a išla som prehľadať šuflik.
Našla som ich juhúúúú, moje malé a zdravé. Nevidela som ich strašne dlho. Hneď som si ich nasadila na oči. Zrazu svet opeknel a našla som veci, čo som dlho nevedela nájsť.
Hovorí sa, že prídeme na to ako nam niekto veľmi chýba až keď ho stratíme. Avšak ja som nato prišla ešte skôr...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucia199513
16. 11.novembra 2010 18:28
heh, ja mám na očiach 5-ky, viem čo to je :d
Napíš svoj komentár