Bolo to už takmer pol roka, ale Zuzana bola na tom stále horšie. Už skoro vôbec nevychádzala z izby, nejedla a celé noci preplakala. Stratila aj tých posledných priateľov. Zostali s mamou úplne samé.
Mrzelo ju, ako sa k nej správa. Veď mama sa tak snaží a ona vždy len odvrkne a zavrie sa do izby. Mamu ľúbi, ale otca jej nikdy nenahradí.
Nikdy to už nebude také ako predtým. Ako pred tou strašnou katastrofou, ktorá postihla ich rodinu. V ten osudný deň, keď otec havaroval na kamióne, sa vytratili všetky jej sny. V ten deň zomrela s ním.
Mama bola ešte stále smutná, ale postupne sa s tým vyrovnávala. Musela. Vedela, že nemôžu zvyšok života čakať, kým sa skončí ďalší deň, aby ho mohli vyškrtnúť zo zoznamu zostávajúcich dní.
Od toho dňa, keď sa Zuzana pokúsila vziať si život, ju nespustila z očí. Sedávala pred dverami a načúvala. Bála sa, že sa o to pokúsi znovu. Bála sa, že stratí aj to posledné, čo jej na tu zostalo.
- ´´Zuzi nerob hlúposti. Otvor tie dvere, prosím.´´ trpezlivo stála pred dverami Zuzaninej izby. Po lícach jej stekali slzy. ´´Porozprávame sa. Sľubujem, že ťa do ničoho nebudem nútiť. ´´ starostlivo vyberala slová. Bola kľudná. Opakovalo sa to už dosť dlho na to, aby ju to vyviedlo z miery. Zmierila sa so skutočnosťou, že jej jediná dcéra sa úplne uzavrela.
Zrazu začula kroky, cvakla kľučka a vo dverách sa objavila uplakaná Zuzana. -´´Mami, mrzí ma to.´´ hodila sa mame okolo krku a tak silno ju objímala, až sa mama bála, že sa jej krehké vychudnuté telíčko rozpučí. -´´Ľúbim ťa zlatko.´´ -´´Aj ja ťa ľúbim, mami.´´
V reštaurácií, v ktorej kedysi s otcom jedávali každý víkend, si teraz objednali pizzu. Na viac sa nezmohli. Obe vedeli, že pizza nič nevyrieši. Ale už len to, že niečo jedli, bol veľký pokrok. Príjemne sa porozprávali a aj Zuzana sa snažila. Bolo tu až priveľa ľudí a primálo dverí, aby nimi mohla trieskať.
Mama sa zoznámila s majiteľom reštaurácie. Zrejme si všimol jej nestarnúcu krásu, napriek strápenej strhanej tváre. Mama bola naozaj neuveriteľne krásna a Zuzana si vždy želala byť ako ona.
Majiteľ reštaurácie, Peter, bol milý pán v stredných rokoch a ako sa neskôr ukázalo, s mamou to myslel dobre. Občas prišiel k nim domov a hoci si to mama nechcela priznať, páčil sa jej. Priniesol do ich rodiny ´´nádej´´. Všetci boli zrazu krajší a aj Zuzana sa postupne začala viac usmievať.
Od otcovej smrti už ubehol viac ako rok. Mama bola znovu šťastná s Petrom a Zuzana žila opäť takmer normálny život. Otec jej stále chýbal, ale Peter sa nenormálne snažil. Vedel, že otca jej nikdy nenahradí, ale podarilo sa mu vyhnať z jej života plač a už nikdy sa nezopakovala tá ohavná samovražedná scéna.
Zuzana mala od rána dobrú náladu. Stále sa rehotala a nič netušiaca mama len začudovane krútila hlavou.
-´´Mami idem do knižnice, nebudem dlho.´´ zakričala Zuzka vo dverách a už jej nebolo. Na parkovisku ju čakal Peter a spoločne zamierili do ´´knižnice´´. Malá lož neuškodí, ak je pre dobro veci, to Zuzana dobre vedela.
Zásnubný prsteň bol nádherný. Uprostred kolieska z bieleho zlata si trónil prekrásny biely kameň.
-´´Myslíš, že sa jej bude páčiť?´´ -´´Žartuješ? Mama po takom vždy túžila.´´ usmievala sa Zuzka, keď si v aute cestou späť obzerala prsteň.
Zuzana bola celý zvyšok dňa veľmi nervózna. Vyhovárala sa na hlad a neuveriteľnú chuť na pizzu. Toľko dobiedzala, až mama navrhla, aby sa skočili najesť ku Petrovi do reštaurácie.
Prekvapilo ju, ako sa reštaurácia zmenila. Všade plno sviečok, kytice bielych ruží, ktoré tak milovala a živá hudba. ´´Vezmeš si ma?´´ ozvalo sa spoza mikrofónu a mama sa okamžite rozplakala. ´´Ľúbim ťa.´´ Peter zoskočil z pódia a vtisol mame obrovský bozk.
Bolo to presne ako z tých romantických gýčových filmov, ktoré Zuzana tak nenávidela. Dnes sa jej to ale ani trochu nezdalo ako lacný gýč. Premýšľala, že tento ´´film´´ u nej vyhral Oscara.
Z myšlienok ju vytrhol dotyk niečej ruky. Až teraz si uvedomila, že po lícach jej stekajú slzy a celý ten čas sa priblbnuto usmieva.
´´Zatancuješ si?´´ spýtal sa majiteľ tej záhadnej ruky. Jeho úsmev ju natoľko očaril, že zabudla zavrieť ústa. Rozosmial sa a povedal: ´´Páčiš sa mi.´´
Zuzana vedela, že to všetko zariadil jej otecko. Že chcel, aby to tak bolo. Asi sa nemohol pozerať na to, ako sa jeho malá dcérenka ničí. Ani na to, ako sa jeho žena sama rozhodla, že už nikdy nebude šťastná. Poslal im Petra.
Peter bol tá nádej, ktorú im otec dal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
taylorova
17. 5.mája 2008 15:29
jej....Zaujímave
2
Krásne... má to veľmi hlbokú myšlienku a rovnako pravdivú... urobilo to na mňa veľký dojem.
5
juuuuj dakujem hrozne kraaasne ....len ete treba asi niektore veci trosicku poprerabat...ale na tom popracujem slubujem ...aaa ono to je tak trosku aj podla skutocnej udalosti...teda...hmm...z viacerych udalosti..ktore som pozliepala, pospajala...a taky je zivot...niekedy kruty a inokedy kraasny
Napíš svoj komentár