Je ráno. Krajina sa pomaly začína prebúdzať do nového dňa. Počuť štebot prvých vtákov ranostajov a v bielej, čerstvo napadnutej prikrývke vidno prvé ľudské šľapaje.
Je ráno. Dávno zabudnutý amfiteáter leží pod ťažkou bielou perinou. Ten, ktorý ešte pred pár rokmi hýril spoločenským životom. Zábavy, filmy, koncerty...To všetko je dnes už minulosť. Dnes ráno, naraz so slnkom vychádzajú z dier prví ľudia. Ľudia bez domova. S omrzlinami, tí šťastnejší s cigaretou či lacným liehom v ruke. Na prehriatie organizmu. Tí, čo si vystáli pár korún pred hypermarketom. Oplatilo sa. Namiesto rádia sa amfiteátrom rozlieha zborový orchester. Orchester zvaný hlad. Nie je to príjemná melódia. Občas zabíja. Ale oni si zvykli. Nesťažujú si. Kedysi to bolo iné. Vyčítali si to. Všetko. Otázka: ´´Prečo ja?´´, bola na dennom poriadku. Dnes už vedia, že to nemá význam.
Nie ako Renáta. Ich nová ´´suseda´´. Nedá si povedať!
Renáta. Spáva na krabicách, ktoré pokradla pred obchodom s textilom. Mala šťastie. V ten deň dostali tovar...
Podľa odevu možno ľahko uhádnuť, že je ulici oddaná len krátko. Jej oblečenie je síce ufúľané, ale kompletné. Bez dier, vyšúchaných topánok.
Každé ráno vstáva skoro, aby si chytila ´´flek´´. Zohnať dobré miesto pred hypermarketom nie je ľahké. Hlavne v zime. Bezdomovcov veľa, ochotných ľudí málo.
Renáta celé dni vysedáva pred hypermarketom. Ešte pred mesiacom úpenlivo prosila o almužnu. Pomaly sa však učí. Zapadá do systému. Zapadá do priestoru. Stáva sa z nej tichý pozorovateľ. Sleduje ľudí a ich životné príbehy. Krátke filmy s kulisami od parkoviska po otáčavé dvere hypermarketu.
´´ Tomáško, poď už! Dnes ti nekúpim žiadne autíčko.´´
´´ No dobre mami. Veď už idem.´´
- ´´ Z Tomáška sa stáva veľký chlapec. Ešte pred týždňom by sa po maminých slovách od jedu hádzal o zem . Nerešpektoval jej príkazy a zákazy. A dnes...Sklopí uši a poslušne nasleduje matku. Musí byť na neho hrdá. Tak, ako som ja bola na moje deti. Kde sú tie časy? Ako sa mi to mohlo stať?´´ -
Renáta by veľa vecí zmenila. Všetko by dnes spravila inak. Keby mohla. Stačila by jedna šanca...
Sedí a pomaly si prestáva cítiť prsty na rukách. Ostatní jej hovorili, že to zvládne. Že potrebuje čas. Začiatky vraj bývajú ťažké. Ale ona to počula! Ten tichý šepot medzi ´´susedmi´´ v amfiteátri: ´´ Zostala na ulici cez najväčšie mrazy. Nedávam jej veľké šance.´´ Ani ona si ich nedávala.
Cítila, ako jej krv tuhne v žilách. Ráno pred odchodom sa posilnila alkoholom, čo jej ponúkol ´´sused´´ z vedľajšej diery. Bol milý. A zhruba pred hodinou si zapálila nedofajčenú cigaretu, ktorú odhodil nejaký chlapík v obleku. Ale účinky sú už fuč...
Krv jej tuhne v žilách. Pocit tepla v nej vyvolávajú len myšlienky na deti. Deti, ktoré ju opustili, keď ich najviac potrebovala. Ale ona im to dávno odpustila.
Myslí na ne každý okamih jej mizerného života. Aj teraz. Keď ticho sedí a pozoruje postavu odetú v norkovom kožuchu miznúcu v dave áut poukladaných na parkovisku ako lego. Bola to Lena, jej kamarátka z detstva. Pamätá si ešte chvíle, keď sedeli na matematike v zadnej lavici, rehotali sa a plánovali spoločnú budúcnosť. Ach, ako len ten predmet nenávideli! A dnes? Ani si ju nevšimne! Nechce. Preletela okolo nej ako rýchlik. Žiadna spoločná budúcnosť. Úspešná právnička a žena, ktorú prichýlila ulica...
Pri tej predstave jej vyhŕkli slzy a uvedomila si, ako jej Lena chýba.
Renáta dnes nepôjde ´´domov´´. Nemá náladu na ´´susedov´´ a namiesto popriatia dobrej noci len : ´´Zajtra sa vidíme. Dúfam!´´
Nepôjde ´´domov´´. Nevráti sa tam, kde jej to pripomína šťastné chvíle. Manžela, deti, balóniky...Vtedy by jej ani vo sne nenapadlo, že to takto skončí. Že tu bude bývať. Manžel je mŕtvy. A deti? Bohvie. Dúfala, že im jej peniaze aspoň nevyšli nazmar. Kvôli tomu sa ocitla tu. Sama!
Pomaly si líha na zem. Okolie vníma ako film nastavený na rýchle prehrávanie. Ľudia okolo nej prechádzajú akoby nič. Akoby ani neexistovala.
Zapadla.
Zvykli si.
Možno keby mala ten norkový kožuch. Možno by sa zastavili, naklonili sa nad ňu: ´´Je Vám niečo?´´. Ale nemá norkový kožuch. Nemá lásku, jedlo ani strechu nad hlavou. Jej domovom je ulica. A nočným útočiskom sa stal zabudnutý, zrúcaný amfiteáter. Dočasne. Kým nepríde niekto, kto je viac ako ona.
Celá sa trasie. Nie, dnes sa tam nevrátim. Budem tu!
Pomaly zaspáva. Naraz so slnkom, ktoré zachádza za obzor...
Je hlboká noc.
Inokedy býva tma... Ale dnes spln osvetľuje krajinu a vrhá na amfiteáter hrôzostrašné tiene.
Inokedy býva ticho...Ľudia bez domova bývajú zalezení vo svojich dierach.
Dnes však v strede ´´ich´´ amfiteátra blčí oheň. Ľudia mlčky sedia okolo. Pripomínajú scénku z rozprávky o Dvanástich Mesiačikoch. Kolujú lacný lieh, sem tam niektorý z nich priloží k ústam trasúcou rukou nájdený špak z cigarety.
V ich zmrznutých, ohňom osvietených oranžových tvárach sa zračí smútok. Občas na sneh kvapne slza a roztopí ho. Bol to náročný deň. Mlčia, pretože slová sú zbytočné. Všetci myslia na to isté.
Renáta už nie je medzi nimi....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár