Odháňam od seba všetko, všetkých, plaším dni. Snažím sa uponahľať každučkú sekundu bez teba, spomaliť svet, keď ma hladiš po vlasoch, keď si smiem hlavu položiť na tvoje kolená. Keď vidím iskričky v tvojich očiach, môže byť aj najtemenjšia tma - rozžiaria môj svet ako stovky Sĺnk.
*
Sedíme pod holým nebom, vo zduchu je cítiť chlad - noc pohltila celú krajinu. V diaľke občas preblysne svetlo auta, zahučí vlak, inak je okolo len symfónia cvrčkov a šumu lístia a trávy. Dážď vytrvalo bubnuje na celtu, ktorá drží len na dvoch paliciach, šnúrkach a kadejakých uzlíkoch. Sedíš zamotaná v deke ako kukla motýľa. Zakaždým, keď sa vymotáš z deky je z teba to najkrajšie čo svet mohol stvoriť. Nevinná, rozkošná, trošku unavená a krásna. Krásna!
*
Ležíme v tráve. Pod vysokými topoľami. Občas telom prelezie nejaký chrobák, mravec, mucha - po tvojom tele prstami behám zase ja. Neviem sa zastaviť, chcem tvoju krásu cítiť, mať ju v rukách, v svojej moci a nežnými dotykmi ti dať najavo, že ak práve ty nebudeš tá, ktorú budem milovať navždy, tak kurník, nech mi je akýkoľvek pekný cit odoprený navždy. Nech sa topím v melanchólií, nech nadávam na celý svet, nech sa utopím vo víne!
Kľakneš si k potoku. Svojími nežnými rukami mútiš vodu, plašíš vystrašených krivákov, ktorý zbesnene vylietajú spod kameňov a snažia sa uplavať čo najďalej. Hádžeš kamene do vody... Práve keď ťa vidím pri takýchto obyčajných okamihoch, keď si tak prirodzene obyčajná, vtedy sa stávaš tou najoriginálnejšou bytosťou. Keď si mokré ruky so šibalským úsmevom utrieš na mojej pokožke a potom mi daš bozk. Telom prebehnú zimomriavky a ja ťa schytím okolo pásu a s obrovskou radosťou ťa zdvihnem do vzduchu. A je mi jedno, že ma seklo v krížoch!
*
Rozťahujem deku. Kdesi na periférií, vo fabrikách, počuť štekot psov, z cigánskej osady zase občas začuť nejaký krik, neďaleké pole ovsu zase šumí ako vzdialené more a my si líhalme na mokrú holú zem. Nad hlavou divadlo hviezd. Milióny. Velikánsky mesiac visí na nebi a osvetľuje tvoju tvár, ktorá sa trbliece v zlatých farbách, v očiach zase vidím tú neskutočnú láskavosť a úprimnosť. A potom zašeptáš: "Staníčko" a obímeš ma. A všetky zvuky a hviezdy a oblha a pole a celý svet sú zrazu nepodstatné. V tom okamihu by som sa vedel vzdať celého sveta! Všetkých prachov, chľastu, Bukowského, nadávok, smútku... Ale nevedel by som pustiť tvoje telo.
Zrazu je pol jednej ráno. Z ničoho nič, sa čas presunie o pár hodín vpred. Cestou kradnem pár marhulí a utekáme domov...
*
Slnko praží, ovady prenasledujú každý ľudský krok, steblá tráv sa zafarbili do zlatožlta a vietor nimi pohybuje zo strany na stranu ako obrovským farebným morom. Vo vysokánskej tráve nás ani nevidno. Ležíme na chrbte, sledujme nebo - každý mrak, každý pohyb.
*
V lese je vlhko. Blato a krásne vonia za hnijúcim drevom, hubami a mokrým lístim. Kráčame do kopca a zastavuješ sa pri každej hubke, ktorú uvidíš. A ja takmer vždy vravím "túto nepoznám" a cítim sa pritom tak hlúpo, predsa poznám veľmi veľa húb, ale ako narokom, nachádzaš práve také, ktoré sú pre mňa úplne neznáme. Potom spolu zbierame zo spadnutého stromu uchovce a ja natešene vykladám aká len z toho bude pochúťka. A po každých pár metroch ťa musím objať a povedať, aký som s tebou šťastný!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Krása.