Naše životy sa nikdy nepohli vpred. Ostali primrznuté v jednom bode, v ktorom sa ľudia označujú nelichotivo ako povaľači, grázli... Chce to veľa odvahy presedieť takto pár rokov medzi panelákmi a sledovať, ako sa za oknami konajú zápasy medzi hystrickými ženskými a ožratými chlapmi, ako z okien lietajú taniere, kvetináče a neraz aj ľudia. Tí, žiaľ, nikdy nelietali, len ako kamne dopadli na zem. A my sme sa dva dni mali o čom rozprávať. Alebo prišla polícia s obuškami - ráno o druhej, keď na nás dopadla únava z chľastu a domov to bolo ďaleko, človek ani nevedel, čo sa stalo, len sa cíti ráno unavene a nevyspatý. Ale všetko bolo v poriadku - prišlo ďalšie ráno...
Slnko mi udrelo priamo do očí. Ráno sa budím akosi priskoro. Je niečo pred šiestou a ja sa lepkavý, v trenkách spustenými na pol zadku postavím na balkón a sledujem sídlisko v ranom ruchu. Stále neviem pochopiť, ako sa niekto môže radovať, ďakovať a ešte sa chváliť prácou, kde človek ako úplny idiot maká za prachy, z ktorých mu polovicu vezme štát a druhou sa snaží uživiť seba, v tom horšom prípade, aj decká a ženu. Poškriabem sa v rozkroku, zívnem si tak hlasno, že sa ozvena odráža od panelovej klietky naokolo. Ktosi zvoní a ja neochotne otváram dvere - PaKo.
PaKo bol jeden z nás. Aj keď to niekedy nebolo rozumné pripúšťať. Jeho prezývka vznikla spojením prvých písmen mena a priezviska, v podstate ho to neurážalo, aj keď to na neho sedelo. Bol to zvláštny človek. Celé dni sa poflakoval po uliciach, zbieral ohorky pod oknami, prázdne fľaše od piva a ak mal deň a chuť, dokázal nazbierať aj pár kíl železa. Za bytovkami mal zasadené ľalie, v štrbinke medzi jednotlivými panelami trčala doska s kusom pribitého plechu, ktoré slúžilo ako provizorne krmitko pre vtáčiky. Okolo ľalií trhal všetku burinu, ktorá tam nemala čo robiť. Občas priniesol so sebou vonku igelitové vrece a začal zbierať bordel po trávniku, raz dokonca schytil jedno decko za nohy, otočil ho dole hlavou a začal ním triasť a rozrušene pritom vrieskal: "Ako by sa ti páčilo, keby som s tebou takto triasol ja?!". Žabka, ktorú to decko držalo v rukách za nohy mu vypadla z rúk a odskočila do vysokej trávy. A ľudia sa na neho vždy dívali, ako na príživníka, ktorý pre tento svet nedokázal nič. Myslím, že ak niekto prispel k lepšiemu svetu, bol to práve on...
"Čo otravuješ, tak skoro?!", mračím sa na neho.
"Tá piča, tá piča, ja ju zabijem!" Začal vrieskať, tak, že kdesi na vyššom poschodí sa otvorili dvere.
"Zavri hubu, ukľudni sa!", tlmene a s pokojom vravím, vedel som, že jeho rozruší kadejaká blbosť. Mysel som, že to má na svedomí nejaká ženská. On na ne akosi nemal šťastie. Tak ako nikto z nás.
"Ona mi normálne vytrhala moje kvety, aj krmitko mi tá suka vyhodila! Teraz, keď začali tak krásne kvitnúť!" V tvári mal tik. Bol som rád, že prišiel za mnou, lebo na ulici by asi teraz niekoho prizabil, ak by sa na neho krivo pozrel.
Natiahol som si na nohy ponožky, kraťasy, obul si topánky a bez trička som spolu s ním vybehol pred paneláky. Práve šli deti do školy, všetci divne zazerali. Akoby to bolo vrcholne neslušné výjsť do letného rána na ulicu bez trička. Na druhej strane, s takým nechutným telom, to asi aj neslušné bolo...
Odbehli sme za roh a naozaj, celý jeho záhon kvetov, ktorý si pestoval bol preč, po vtáčikoch a ich "búdke" ostali len hovná na zemi. Bol som z toho sklamaný aj sám, rád som s ním sedával pri tomto záhone a spolu sme popíjali víno a pozerali na tie kvety, akoby sme ich videli rásť. Zatiaľ čo iní sa vracali z práce a sadali k telenovelám my sme sledovali ako rastú ľalie. V tomto uponáhľanom svete nám to nedokázali odpustiť. Svine! Nedokázali uniesť, že my - grázli a povaľači, ktorí pre lepší život nespravili nič, majú viac šťastia a času ako oni.
PaKo úplne prestal pestovať kvety, ženskej čo mu ich vytrhala sa nijako nepomstil, on vlastne by ani nikomu nikdy neublížil. Víno piť neprestal, len si asi uvedomil, že čas je vzácna vec, aby sa mrhal na posedávanie pri kvetoch. Splašil si ženu, zbúchal decko, našiel si robotu a sem tam ho ešte stretnem ako sa ráno splašene valí na autobus, pričom si cestou ešte ujedá z krajca chleba. A nikdy nemá čas sa zastaviť ani na kus rečí. Chudák, už len čakám na lavičke, kedy na chodník dopadne práve on...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
sarah_whiteflower
8. 6.júna 2011 15:27
Aaaach, tvoje blogy... to je ako poriadna dávka do žíl. Dávno som nič nečítala, teda akože od teba, veľmi dobre padlo. Ani nevieš :
4
toto som nemala citat pripita nadranom a v zlej nalade, sak slzy sa mi kotulaju!
5
je super, ze som niekedy davno narazila nejakou nahodou na tvoje blogy, lebo pri nich nelutujem, ze som ich precitala a tak super vies vystihnut veci, nad ktorymi sa potom kazdy zamysli
6
teraz som si uvedomila,že pri opisoch používaš rovnakú štruktúru dokonca aj rovnako vnímaš veci ako ja páčilo sa veľmi
Napíš svoj komentár