Na plechy auta bubnuje dážď, vietor ohýba konáre stromov a len občas okolo prefrčí zadychčané auto, ktorá na krátku chvíľu ožiari tvoju tvár. Ležím ti na kolenách a neviem sa prestať dívať, možno aj zabúdam dýchať, možno ani nežmurknem, aby mi neušla ani stotina sekundy z tvojej krásy.
*
Spoločná prvá noc pod stanom. S úsmevom a so šteklením na žalúdku na ňu spomínam, ako keby to bolo len pred pár dňami. Malý stan, silný vietor, voda a zima. A len ty a ja v objatí, čakajúc na ráno s nádejou, že sa počasie umúdri. Aké to bolo rozkošné, keď si ma hladila po mojich strapatých vlasoch a ja som chvíľami spal, chvíľami hladil teba, chvíľami sa bozkávali...
Ráno, celí premočení a uzimení sme proste kašlali na to, že sa telo trasie od zimy. Prikryli sme sa mokrým spacákom a zima nemala šancu keď sme sa k sebe pritísli tak silno, že by medzi našimi telami neprešiel ani vlások.
*
Ach, tá tvoja radosť v dolinách Slovenského raja. A trošku aj strach a zvedavosť a nadšenie. Opäť sa mi na tvári zjavil úsmev, len tak, z ničoho nič, stačí spomienka. Láska, svet s tebou je miesto, kde viem byť šťastný.
Potom prišiel mrak, lejak. A my ako dvaja nerozumní, ale šťastní šialenci sme z toho mali radosť, smiali sa, tešili sa. Behlai lesom premočení ako myši a ja som stále vravel: "už len kúsok, už nepôjdeme do kopca". Ale nemal som pravdu. A ty si sa smiala, nehundrala, nehnevala sa a nakonci ma ešte aj pobozkala.
*
Sedeli sme pomerne ďaleko za mestom. Vo vysokej tráve - práve kvitli margaréty, ľubovníky a zvončeky. Les mal tú najšťavnatejšiu zelenú farbu akú len môže mať a vzduch vonial medom. Objatia a bozky nám ukradli západ Slnka a noc prišla rýchlejšie ako sme si mysleli. Alebo skôr, v tom okamihu čas prestal existovať, len my dvaja máme recept na cestovanie časom a stačia k tomu moje a tvoje pery, láska.
V lese už bola úplna tma. Snažil som sa tváriť neohrozene a nebojácne, ale klamal som sám seba. Mal som strach, mesto bolo ešte kilometre ďaleko a my sami dvaja v lese, v tme, len so slabučkým svetielkom z mobilu. Spievali sme si, akoby sme zažívali tú najveselšiu chvíľu, nahlas, ozvena sa ozývala do ďaleka. Človeku to dodá odvahu keď počuje hlas v tom tichu - hoci len svoj. V tej tme sa začali zrazu objavovať svätojánske
mušky a les nadobúdol čarovnú atmosféru.
Nakoniec sme vyšli z lesa, zhliadli svetelnú kupolu vzdialeného mesta a potom sme sa veľmi dlho obímali, ako keby sme obaja práve unikli smrti. Nádherné okamihy láska. Prenádherné, okamihy, kvoli ktorým sa už nebojím, že môj život nemal cenu, alebo dôvod.
*
Ďalšie a ďalšie spločné noci, dni... Nevyspytateľné prechádzky po lesoch. Mesto nás nikdy nebavilo. Počasie nezastavilo, láska ženie naše životy vpred, za šťastím, ktoré netreba ani hľadať pretože je v nás dvoch.
*
Neveril som, že raz niekomu budem písať to, ako ho milujem, že mu to budem chcieť dokazovať každým svojim činom. Neviem, ako vezmeš tieto riadky, či len ako spomienku na niečo, čo bolo, alebo to v tebe vyvolá takú istú búrku pocitov ako vo mne. V podstate to možno ani nie je potrebné písať, lebo na to všetko myslíš tak isto ako ja. Ale tieto zážitky sú pre mňa tak dôležité a nenahraditeľné, že si ich po čase vždy ukladám - napíšem a stále sa k ním vraciam. Až raz prídu čierne chmáry, človek aj v hneve alebo ľútosti môže zistiť prečo ťa tak nesmierne milujem a zabudnúť na nesváry.
*
Láska. Chcel som ti napisať vyznanie, nejaký rukolapný dôkaz, že to, čo k tebe cítim je skutočné, nesebecké, čisté... Namiesto toho zo mňa zrzau vyhrkli spomienky na spoločné dni, ktoré vo mne prebúdzajú zakaždým živé pocity.
V mojom živote si pamätám len málo vecí, ako keby bola väčšina nepodstatná a časom sa z hlavy stratí, ale na dni s tebou, na každý deň s tebou si pamätám tak živo, že ti ešte viem povedať ako vonial vtedy vzduch...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
najivna
12. 10.októbra 2011 23:36
odchadzam revat
2
Takéto blogy by mali zákať zverejňovať v neskorej nočnej hodine.
4
So (extraordinary) normal! Chcem vás spoznať. Osobne Musí to byť veľmi pekné.
7
V mojom živote si pamätám len málo vecí, ako keby bola väčšina nepodstatná a časom sa z hlavy stratí, ale na dni s tebou, na každý deň s tebou si pamätám tak živo, že ti ešte viem povedať ako vonial vtedy vzduch... ach jaj
8
...tieto zážitky sú pre mňa tak dôležité a nenahraditeľné, že si ich po čase vždy ukladám - napíšem a stále sa k ním vraciam. Až raz prídu čierne chmáry, človek aj v hneve alebo ľútosti môže zistiť prečo ťa tak nesmierne milujem a zabudnúť na nesváry.
nádherné
veľmi, veľmi vám prajem
nádherné
veľmi, veľmi vám prajem
Napíš svoj komentár