Lebo jeden múdry človek povedal: Ži pre prítomnosť, nie pre budúcnosť!

Štipku mal pravdu. Naozaj, v dnešnom svete ľudia iba pracujú, zarábajú, pracujú, zarábajú, pracujú... a pritom vôbec nežijú. Žijú pre budúcnosť, veď čo bude zajtra. Aj ja som zástancom názoru, aby človek žil tak, akoby to bola jeho posledná hodina...

Čo by som robila, keby som zistila, že už mám len jeden deň života? Asi by som najprv obehala všetkých možných ľudí, ktorých poznám, s každým sa rozlúčila, prípadne vyriešila staré problémy, aby som z tohto sveta odišla naozaj spokojná. Potom by mi ostala asi už iba hodina života... Naozaj neviem, ako by som ju využila. Asi by som ju venovala zábave. Buď by som išla do nejakého zábavného parku, alebo by sme išli "len tak" von s kamarátkami a poriadne to roztočili.

Zaujímavé, že pri písaní tohto blogu mám ešte horšiu náladu. Pri pomyslení na to, že by sa mi to naozaj stalo, mám skoro depku. Asi to tu budem musieť trošku skrátiť, lebo mám špičkovo blbý pocit.

Naskytne sa mi ďalšia otázka: Kde by som chcela umrieť?...Určite nie v nemocnici, ani v žiadnej inej posteli. Viem len, že nechcem, aby tu ostaní na tomto svete smútili za mnou. Teraz ma napadla taká divotvorná myšlienka - čo keby som najprv svoju smrť zahrala? predstavujem si, ako pomaly padám na zem a začínam ťažko dýchať. Pulz sa mi znižuje a ja sa posledný raz pozriem na svojich najbližších... A potom už vnímam seba z inej perspektívy. Vznášam sa nad vlastným telom a zrazu uvidím svetlo, ktoré mi tak slepí oči... Akoby ma k tej žiare niečo ťahalo. Nechcem, ale nezabránim tomu...jednoducho tam musím ísť. Predo mnou sa zjaví tunel a ako ním prechádzam, zrazu ma niečo vyruší. Strhnem sa, obzriem a vedľa seba vidím akéhosi sprievodcu, ktorý vo mne vyvoláva ten zvláštny pokojný pocit... Nehovorím nahlas, dorozumievame sa myšlienkami. Napadne ma jedna vec: ktoré náboženstvo je to pravé? Odpovedá, že nie je dôležité náboženstvo, ale konanie človeka... A potom sme už v akejsi záhrade. Aj kvety tu žijú svoj život, každá rastlinka mi má čo povedať. Akoby ma už poznali milióny rokov... A vtom si spomeniem na všetky svoje predchádzajúce životy... Je ich naozaj mnoho... Vidím seba ako tuláčku, princeznú, obyčajnú žobráčku aj skromnú ženu...Akoby som bola iba hercom, ktorý hrá svoju rolu.. A zrazu si spomeniem na všetko to utrpenie, ktoré som si vytrpela za svoje hriechy v iných životoch... Pýtate sa, či by som dokázala zahrať vlastnú smrť? Nie. Určite by som nespôsobovala takú bolesť svojim najbližším. Chcela by som skonať na tichom mieste, ktoré by ma napĺňalo pokojom a harmóniou.

Potom by som sa už odobrala na onen svet, v zlomku sekundy by sa mi celý život premietol ako film a posledný raz by ma zaboleli moje chyby...

 Blog
Komentuj

7 komentov k blogu

1 
fotka
juliq  30. 11. 2007 21:58
je to mapísané úplne krásne a dovoliim si napisat, ze krajsii blOg som asi este necitalal...Velmi velmi krasnee...

*chvaliim!!!*
2 
fotka
mujarca  30. 11. 2007 22:45
fuha dosť ťažká téma,ale vlastne by somv o svoj polsedný deň ja spravila to isté: ) možno by som povedala človeku,ktorého ľúbim,že ho stále ľúbim aj keď už len ja jeho.. možno by som šla za babkou a dala jej ružu: ) možno by som mamine povedala,že aj napriek všetkému jej za mnoho vďačím..neviem..je to ťažké: ) ale v posledných chvíľach by som sa tiež hlavne chcela zabávať
3 
fotka
niwyiben  1. 12. 2007 01:08
Heh..pamätám si jak som raz podobnú tému rozoberala s Majkou, tuším to bolo čosi v zmysle keby si vedela, že toto je posledný deňtvojho života s kým by si ho chcela stráviť? no hej, akurát som vtedy dopozerala chirurgov (xD sora ale ja vážne nemôžem za to že si tam vždy nájdem nejakú tp hlbokú myšlienku v tých kecoch naokolo (A)

ja osobne...nie na nič som neprišla...a rovnako ako som na tú otázku nevedela odpovedať vtedy, neviem ani teraz...a čo by som robila v posledný deň svojho života?odkiaľ tomám vedieť?je toľko možností...toľko vecí, ktoré by som určite v ten deň chcela ešte stihnúť...a pri mojej šikovnosti by som zasa raz nestihla nič z toho čo som vlastne chcela...

zahrať vlastnú smrť...ja neviem, mne pripadá, že ľudia sa stále iba na niečo hrajú, tak toto by nemalo byť o toľko ťažšie no nie? ale...neviem, keby sa niečo také naozaj dalo...ako by s tým človek žil potom ďalej? zmenilo by sa niečo? alebo by potom túžil naozaj zomrieť?

pretože niekedy nás môže okolie prekvapiť veľmi nepríjemne...pomaly si zvykám na všetky nemilé prekvapenia...ale čo...hovno...to sa len tak hrám...zasa sa hrám na niečo čo nie je pravda, pretože každé takéto prekvapenie zabolí...rovnako ako zabolí i strata blízkeho človeka a jadobre viem o čom hovorím a nedokázala by som čosi také ako je smrť ani len hrať...život by potom bol len obyčajným podvodom...ak ním nie je už teraz...

nie, nechcela by som vedieť v posledný deň svojho života, že práve on je ten posledný...toľko ľudí, s ktorými by som ho chcela stráviť...chuť byť sama...toľko vecí naplánovaných, čo ešte stihnúť a pri tom tá hrozná nechuť spraviť čokoľvek, len tak si niekde ľahnúť a čakať...

niekedy človek sám nevie čo chce...

aj ja som iba človek...vraj niekedy...u mňa je to niekedy až príliš často...
4 
fotka
carowna  1. 12. 2007 10:30
krasny blog ...spravila by som to iste
5 
fotka
zabeus  1. 12. 2007 10:38
Venoval by som ten den mojej najlepsej priatelke samote..
6 
fotka
azel  1. 12. 2007 18:12
Po smrti nenasleduje nič, iba dlhý a bezsenný spánok.
7 
fotka
ink  4. 12. 2007 20:56
Zaujímavé premýšlať nad týmto v pätnástich.

Posledný deň života by som asi umrel

Ale vážne, asi by som sa šiel prejsť niekam do prírody s niekym koho mám rád...
Napíš svoj komentár