Zobudila som sa vyšťavená ako každé ráno poslednú dobu. Cítim sa tak.. nijako. Nijako výnimočne. Normálne. Ako každá ľudská bzdocha bojujúca o prežitie v tomto prehnitom svete. Sme len také červíky plaziace sa na Zemi oproti celému vesmíru, celej tej nekonečnej hmote. Ale aj taký červík má právo na šťastný a plnohodnotný život. My všetci máme právo prežiť život ako najlepšie vieme a čo najšťastnejšie.
No nie každý to prirodzené právo aj využije.

Keď..keď to je tak straaašne ťažké. Vždy keď si myslím, že som sa naučila byť šťastná za každých okolností, byť šťastná za každý jeden nádych, byť šťastná len bytím. Vždy keď si postavím tento domček z karát, zafúka silný vietor a ono sa to zrúti. Znova.

A ja začínam od nuly. Kartu po karte. Možno viac odolná (ak sa poučím) alebo ešte viac roztrasená (ak ma to zrazí hlbšie než pod nulu).

Ale sú aj momenty keď si uvedomím, že na niektorých (pre mňa neskutočne podstatných) veciach vôbec nezáleží. Že sú to len malichernosti. Že je to len mokvajúci hnísok na mne, ktorý mám z dnešnej doby.

Aké by to bolo krásne. Keby mi na tých malichernostiach už viac nezáležalo.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
drumroll  6. 4. 2011 06:54
ty jednu kartu ja druhu kartu a pome
2 
fotka
ohcysp  6. 4. 2011 07:09
@drumroll
3 
fotka
vast  7. 4. 2011 20:21
Skvelý článok! O tom padaní na hubu vieme asi každý svoje.. predsa len, človek, ktorý sa nepopálil na niečom nie je človek. Drž sa a buduj, musíš kúpiť pevnejší materiál, alebo jednoducho tie karty zabetónuj !
Napíš svoj komentár