Klesať ku dnu.

Nikdy som nepatrila medzi tie najkrajšie, najlepšie, najúžasnejšie. Popravde, ani som po tom nikdy netúžila. Bolo mi to jedno. Nezaujímali ma moji rovesníci a ich spoločenský život. Žila som si svoj v mojej malej bubline a nikoho som nevpustila dnu (niežeby mal niekto záujem). Môj výzor bol nenápadný a tak ma kvôli mojej uzavretosti nikto ani nešikanoval. Skrátka, bola som pre väčšinu ľudí vzduch. Dlhé, mierne zvlnené škoricové vlasy som nosila zapletené, oblečenie som nosila tiež v odtieňoch hnedej. Nikdy som nemala pocit výnimočnosti, bola som zvyknutá na to, že som priesvitná. Jediná vec, ktorú som na sebe mala rada, boli moje oči. Veľké a karamelové. Milovala som ich farbu. Boli ako svetlé karamelky, ktoré vo svetle nadobúdali oranžový nádych. Nesedeli na môj nenápadný výzor, pretože boli iné. Výnimočné.

Nemalo sa to stať. Mala som sa spamätať skôr, skôr než sa toto všetko stalo. Dávno predtým, než si moje oči našli tvoje a utopili sa v nich. Postupom času som sa v nich naučila plávať, ale boli zradné a nikdy som nemohla predvídať, kedy ma nejaká vlna nezrazí zasa ku dnu.

Ja viem, že žiadna nebude znamenať pre teba toľko čo ja. Viem, že nikto nebude pre mňa to, čo si bol ty. V žiadnych iných očiach sa neutopím znova a znova. Iba v tvojich. Každé moje vyplávanie na hladinu je ťažšie. V tých hĺbkach sa pomaly, ale isto strácam. A ak som bola pre ostatných po celý môj život vzduch, tak začínam byť vzduch aj pre seba.
Každým jedných utopením sa v tebe strácam kúsok seba.

Nikto ti nemôže dať to čo ja. Nikto okrem mňa by to nedokázal. Ale ja by som za teba dala aj svoju dušu a ty to vieš.

Možno si nikdy nemal uvidieť moje oči. Nič z toho by sa nebolo stalo, lebo by si si ma nevšimol. Bola by som pre teba vzduch.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu