My ľudia sme anjeli s jedným krídlom a na to, aby sme mohli lietať musíme byť dvaja.

Vchádzam. Ty tam už samozrejme si. Ležíš na posteli s výrazom polonahého boha a mne nezostáva nič iné len v šere obdivovať tvoje telo. ,,Čo tam v tých dverách tak dlho stojíš? Poď už ku mne. Je mi za tebou zima.“- pobavene prehodíš. Čo ti mám povedať? Že sa nedokážem na teba vynadívať? Že si ťa chcem čo najpresnejšie vryť do pamäti, pretože si tak neskutočne úžasný až sa bojím že nie si skutočný. Že to je len sen a ja sa z toho sna raz zobudím. Že si nebol stvorený pre mňa. ,,Si taký krásny keď tam tak ležíš v tej rozopnutej košeli. Nemôžem sa na teba vynadívať“ – poviem a už aj bežím a hádžem sa na posteľ ku tebe.
Všetko mi pripadá ako sen. Všetky dni, plynúce jeden za druhým.

My ľudia sme anjeli s jedným krídlom a na to, aby sme mohli lietať musíme byť dvaja.

Ja lietam. Skáčem z oblaku na oblak smejem sa spolu so Slnkom na jeho vtipoch o Mesiaci. Plačem s Mesiacom nad každou vyhasnutou hviezdou. S tebou sa dotýkam neba ako nikdy predtým.

,,Nad čím rozmýšľaš? Máš pri tom ten sexi úsmev, ktorý na tebe tak milujem.“ – hovoríš a pritom ma nenápadne rozopínaš a snažíš sa pobozkať na krk, aj keď vieš že sa nedám, pretože krk je moje citlivé miesto a strašne ma to šteklí.
,,Nad Slnkom, Mesiacom a hviezdami. Ako im je na tej oblohe fajn. Na zemi je hlad, bieda, urtrpenie, ale oni si vždy vyjdú na oblohu a sú nad vecou. Doslovne. Ako majú všetko v paži. Veď kto by už po toľkých rokoch visenia na vesmírnej slučke nemal?“- odpovedám a pritom nezaostávam v rozopínaní všetkých vecí, ktoré sa rozopnúť dajú, za tebou. Nech je to vyrovnané.
,,Ako myslíš, ale mne je fajn aj tu s tebou na Zemi, v tomto dome a na tejto posteli.“
Viac slov už v ten večer nepadlo. Pri niektorých činnostiach človek na dorozumievanie reč nepotrebuje. V ten večer sme vzlietli. Do neba. Opäť raz.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu