Ach, ako veľmi by som sa ťa chcela dotknúť, pohladiť po tvári a venovať ti úsmev. Lenže ty o mňa ani okom nezavadíš. Už tri roky každú nedeľu. Každú nedeľu večer, ktorú trávim vo vlaku smerom na internát. Neviem ani len tvoje meno. Ani to kde chodíš do školy ty. Alebo že či už náhodou nepracuješ a nechodíš na týždňovky...
Áno, ako každú nedeľu vo vlaku aj túto som trávila premýšľaním o svojej priehľadnosti.
,,Dobrý deň kontrola lístkov.“
Všetci cestujúci začali hľadať lístky a dávať ich revízorke, len ja som tam sedela ako pripečená a dívala sa pred seba zabratá do svojich myšlienok.
,,Haló, slečna, kontrola lístkov.“- skúšala to revízorka druhýkrát.
Och tak teda nie som až tak priehľadná. Lístok do vlaku si teda budem musieť kupovať aj naďalej. Škoda, že čo sa týka takýchto vecí, tak ma neprehliada nikto.
,,Prepáčte, nech sa páči.“
...už len 3 stanice. Prosím pozri sa na mňa. Všimni si ma. Nechcem nič viac, len to aby si sa na mňa pozrel. Aby som vedela, že ma vidíš, že nie som priesvitná...
Dneska sa obliekol fakt úžasne. Vo všeobecnosti, košele na chalanoch môžem, ale táto bola niečo extra (no dobre, možno kebyže je na niekom inom až taká extra nie je, ale nechajte ma v presvedčení, že tá košeľa je výnimočná už len sama o sebe), zeleno-fialové káro, len tak ledabolo prehodená na obyčajnom tyrkysovom tričku a k tomu tmavé rifle. Jeho vlasy vo svetle zapadajúceho slnka hrali všetkými odtieňmi hnedej a ja som sa čudovala, prečo ešte tento vlak neexplodoval od toľkej dokonalosti.
...posledná stanica. Prosím, pozri sa na mňa. Nechcem zasa nasledujúce dva dni stráviť v náleve apatie a v pocite menejcennosti a priesvitnosti...
Nepozrel. Aj keď som sa snažila postaviť čo najhlučnejšie. „Omylom“ nechala spadnúť kufrisko ako svet. Nepohol ani brvou smerom k mojej osobe.
Zato so starou tetkou čo si ku nemu prisadla pretláchal polovicu cesty o tom, akí sú tí dnešní zubári strašne drahí.
Dorazím na intrák práve vo chvíli, keď moje spolubývajúce odchádzajú na nejakú žúrku na počesť začiatku nového týždňa.
,,Čau, Vanesa. Ideme do FN-ka a potom ku Brunovi na byt. Máme ťa počkať, či prídeš za nami?“ – privítala ma Lujza.
,,Nie ďakujem, to je v pohode. Som nejaká unavená z cesty. Užite si.“
,,Vanesa zasa si s ním šla vo vlaku? Už ma to nebaví. Každú nedeľu prídeš ako taká mátoha a takto sa ubíjaš až do utorka a potom už funguješ normálne. Proste sa zmier s tým, že Pán Neznámy je asi jediná osoba mužského pohlavia, ktorá o teba nemá záujem.“
,,Keď..keď toto je iné. Vôbec ho nepoznám, ale cítim ku nemu niečo neidentifikovateľné. To jeho vyžarovanie je neskutočné. Vždy keď nastúpim tak ho cítim. Viem, že tam je. V momente by som ho prejebala. Ale to, po čom túžim najviac je, aby sa na mňa len pozrel. Nechcem nič viac, len jeden jeho pohľad. Nech viem, že nie som priesvitná.“
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
adsy
9. 4.apríla 2011 16:43
Je veľa možností prečo si ťa nevšíma.
Napíš svoj komentár