Sedela som v autobuse. Do tváre mi presvitali posledné lúče zapadajúceho slnka. Autobus zastal. Nič zvláštne. Otvorili sa dvere. Najprv vošiel párik zaľúbených. Držali sa za ruky a keď si sadli tak sa bozkávali alebo len tak v tichu sedeli a smiali sa. Akosi som im tomu priateľstvu neverila. Medzi nimi to bolo také chladné, bez náznaku nejakej čistej a úprimnej lásky...

Za nimi nastúpili dvaja starší ľudia. Ona bola na vozíku, on za ním a tlačil ho. Opatrne a už osvedčenými pohybmi vtlačil vozík do nízkopodlažného autobusu. Zastal na mieste určenom pre vozíky stisol jej ruku a povedal: Neboj sa, spolu to zvládneme. Vystúpili na zastávke pri nemocnici a ja som si vtedy uvedomila aké sú rôzne podoby lásky.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár