Čiarkujem premenlivý priestor predo mnou. Pravidelným čiernom. Na chrbte mám iba mušie krídla, a pod nohami pieskové duny. Vždy o rovinu nižšie, zosuniem sa a spomalím. Kroky, slová, náreky, výkriky, šumenie, clivotu, stopy, Vždy o rovinu nižšie, úprimnejšie vypoviem, o sebe a obrazoch, čo namaľovali nebeskí poslovia, a v sklených hradbách zastavili plynutie času. Vždy, o rovinu nižšie, vyklčiem niekoľko lesov a vyplačem tisícky jazier. Vždy, o rovinu nižšie, v sebe. Zabijem lúčneho koníka. Blog 2 0 1 0 0 Komentuj