2.Kapitola: Kniha..
Rútili sme sa priamo proti múru. Celý môj krátky, bezvýznamný život sa mi premietol pred očami rýchlosťou svetla. Od každodenného vstávania do obyčajnej muklovskej školy, kde sa mi každý vysmieval, cez nádherné, dlhé prechádzky po našej veľkej záhrade, až po nekonečné vysedávanie na starej drevenej hojdačke na opustenom ihrisku pri dome.. každý jeden úsmev mojej rodiny, každý nevrlý pohľad Dimitrijeho...každá, pre niekoho možno bezvýznamná maličkosť.
Zavrela som oči čo najtuhšie, až sa mi mihalnice bolestne zarezávali pod kožu. Zatla som zuby, zovrela som celou mojou silou mamininu ruku a už som len čakala na tak veľmi očakávaný náraz do pevnej tehlovej steny.
Nič neprichádzalo... pripadalo mi to divné...vlastne bol tu iba divný pocit, akoby mi vzduch v pľúcach zamrzol a nemohol ísť ani dnu ani von.
Ruka mojej mamy spolu s mojou pomaličky spomaľovali a s nimi aj celé moje telo, až sme nakoniec úplne zastali.
Môj nos zaznamenal kyslík. Zhlboka som sa nadýchla, no oči som stále držala zavreté. Netušila som, čo príde a popravde som sa toho aj trošku obávala.
Niekde zatrúbil vlak.
,,Už môžeš otvoriť oči.“ Povedala mama a pokúšala sa uvoľniť zovretie mojej ruky. Moje oči zostali aj naďalej zavreté.
,,Ako to, že sme nenarazili? Aj keby sme náhodou vybočili z našej dráhy, tak by som predsa musela niečo cítiť...nejaké aspoň slabučké myknutie alebo také niečo...“ premýšľala som v myšlienkach.
Chvíľku som ešte rozmýšľala či je dobrý nápad otvoriť oči, no otvorila som ich..
Čakala som, vlastne ani neviem čo som čakala. Určite nie to čo som videla.
Stále sme boli na tej istej vlakovej stanici ako predtým. Jediná zmena bola v tom, že sme stáli niekoľko metrov dopredu.
Ľudia sa tu hemžili ako mravce v obrovskom mravenisku. Každú chvíľku niekde zaškriekala sova, ktorá na maličkú chvíľu prehlušila hluk rozprávajúcich sa ľudí na nástupišti.
***
,,Ahoj, môžem si prisadnúť? Nikde inde už nie je voľné.“ Dvere v kupé sa otvorili a z nich sa na mňa usmievali zasnené modré oči, hnedovlasého dievčaťa. Zložila som nohu zo sedačky oproti mne a kývla som hlavou, že môže vojsť. Dievča veselo poskočilo a už bolo vo vnútri a s námahou dvíhala svoju batožinu hore do úložného priestoru nad sedačkami.
,,Inak, volám sa Selena. Selena Tomitiová. A ty? Nedáš si?“ sadla si a z malého ruksaku si vytiahla veľkú orieškovú čokoládu.
,,Jasné. Rada. Som Morwenna. Morwenna Adalbertová.“ nahla som sa za ponúknutou čokoládou.
,,Ďakujem.“ usmiala som sa na Selenu.
,,Nie je za čo.“ Žmurkla a sama si odkúsla z čokolády.
,,Aj ty si prváčka, že?“ spýtala som sa jej. Nevyzerala že má viac než 11 rokov.
,,Áno, aj ty?“ ponúkla ma ďalším kúskom čokolády.
,,Hej, hej.“ usmiala som sa a nechala som si na jazyku rozpustiť ďalší orieškový kúsoček.
,,A do akej fakulty chceš ísť? Rozmýšľala si už nad tým? Ja by som chcela byť v Slizoline, tak ako môj braček. Je tu prefektom. Och. Odkedy dostal sovou odznak, takmer ho nepustil z ruky a neustále ho leštil ako dajaký drahokam. Bolo celkom vtipné sa na neho pozerať. To si ho mala vidieť, keď som mu ho schovala do šuplíka medzi ponožky, keď bol v sprche.“ Pousmiala sa Selena nad určite vtipnou spomienkou.
,,Nerozmýšľala som o tom. Ale asi Bystrohlav, tam chodila mama.“ usmiala som sa. Sama som vlastne nevedela ani čo robím v tomto vlaku. Kam sa uberajú moje cesty, a ani som netušila ako som prežila prázdniny. Pamätám si len, ako som odchádzala zo školy s vysvedčením, ako som nastúpila do nášho auta a potom už len ako ma mama budila do Rokfortu. Celé dva mesiace fuč. Kam sa to všetko vyparilo? Celých 60 dní? Čo sa to deje?
....
,,Héééj!“ niečo zvriesklo na chodbe vlaku, až som sa mykla.
,,Vráť mi tú knihu Semir! “ do nášho kupé v zhone vtrielil hnedovlasý chlapec. Vyzeral tak na 14 rokov. Hravo preskočil teraz Selenine vyložené nohy na opačnej sedačke a zastal až pri okne, kde som sedela ja. Za ním šprintovalo čiernovlasé dievča. Ona na rozdiel od neho pripomínala rozzúrenú gorilu, čo chráni svoje mláďa.
„Ale okamžite mi ju vráť, Semir, už to nebudem viac opakovať!“ hrozila mu a naklonila sa cez Selenine nohy, no aj tak na neho nedočiahla.
„Lebo čo?? Zbiješ ma?“ s falošnou hrôzou v očiach na ňu pozeral.
„Hééj.. Konny...počul si to?? Tvoja malá sestrička mi chce ublížiť! No nie je to zlaté??“ zavolal hlasnejšie než bolo potrebné dakam von z dverí kupé. Zrazu sa v nich objavil ďalší chlapec. Jeho havranie vlasy mu padali do prenikavých modrých očí. Semir si založil knihu pod pazuchu a oprel sa o okno.
,,No tak.. daj Mirjam jej knihu.. Veď ty aj tak nevieš čítať, tak načo ti bude.. a Mirjam by som v ubližovaní starším nepodceňoval...“ povedal Konny a s úškrnom si pošúchal rameno.. vtom vlak začal brzdiť a Semir spadol na mňa a hovorím, že nebol najľahší. Kútikom oka som zbadala, že Konny sa zatackal tak, až vycúval z kupé a Mirjam sa zvalila na sedačku vedľa tej mojej.
,,Au..“ zaskučala som a v rýchlosti som mu nenápadne ukradla tú knihu. Boli to dejiny mágie, ako som si všimla podľa zhnednutého obalu knihy.
,,Prepáč.“ nevšimol si to. Rýchlo som posunula tú knihu Mirjam a žmurkla som na ňu. Semir si ťarbavo pomáhal oknom aby vstal...Vlak stále veľkou rýchlosťou spomaľoval, až nakoniec úplne zastavil.. No v Rokforte sme ešte neboli...
_______________________________________________________
Ďaľšia kapitola nedohľadne
P.S.: Túto kapitolu venujem všetkým, ktorý si ju prečítaju a okomentujú...ďakujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár