Zrazu ju všetci poznali

...sadla som si dopredu na sedadlo spolujazdca a šla som zatvoriť dvere, ktoré však zachytil brat rukou.
-Pusti ich! Zvrieskla som.
-Strč sa, stihol zakričať.

Otec naštartoval auto, pustil rádio a pohli sme sa z miesta. Brat sedel vzadu, bol naštvaný, pretože vždy sedával vpredu.

V aute bolo ticho, nikto z nás nevydal ani jeden hlások. Hralo len rádio. Všade bola tma a hmla. Dívala som sa dopredu na cestu, ktorú bolo vidieť len vďaka svetlám. Ako som tam potichu sedela, začali sa mi kotúľať po tvári teplé slzy. Mala som divný pocit. Srdce mi zvieralo a slzy tiekli jedna za druhou.

Vonku padal jemný dážď, alebo to bola rosa. Pozorovala som stierače ako kmitajú z jednej strany na druhú. Popri tom som sledovala vianočné stromčeky, ktoré stáli pred domami.

Vyšli sme na hlavnú cestu. Asi 5 minút trvalo, kým sme sa zaradili. Autá šli husto za sebou. Všadeprítomnú tmu osvetľovali len svetlá áut.

Prišli sme na križovatku, na miesto, ktoré sa mi stalo osudným. Do nášho auta napálilo druhé auto, ktoré šlo z vedľajšej cesty v plnej rýchlosti. V tom okamžiku nás odhodilo. Nič som nevidela. Všade bolo rozbité sklo a veľa krvi.

-Slečna počujete ma? Spýtal sa ma neznámy muž.
Nereagovala som, nemohla som vydať ani hláska. Chcela som, chcela som tak silno niečo povedať, spýtať sa, čo sa vlastne stalo, no nedalo sa. Pomaličky som otočila hlavu a pozrela sa na oca. Videla som, že tam bezhybne leží. Pozrela som sa dozadu, brat bol pri vedomí.

Z auta nás začali vykliesňovať. Brat vyšiel po svojich. Videla som, že niečo rozpráva policajtovi. Keď vytiahli oca, bola na mieste už aj záchranka. Okamžite ho previezli do nemocnice.

Mňa tu nechali, behalo mi hlavou. Vykašlali sa na mňa. Z očí sa mi spustili ešte väčšie prúdy sĺz ako predtým. Zrazu vypáčili dvere a vytiahli aj mňa. Položili ma na lehátka a odniesli do sanitky.

Dívala som sa na záchranára, čo stal nado mnou. V očiach mal hrozivý výraz. Ani malé dieťa sa netvári tak vydesene ako sa tváril ten muž.

Pri prevoze do nemocnice som zomrela. Zlyhalo mi srdce.
Otec aj brat ostali nažive. Po dvoch týždňoch prepustili oca do domácej starostlivosti.

Mama bola zhrozená, jej jediná dcéra ju tu nechala. V jednej sekunde som odišla, opustila som súrodenca a milujúcich rodičov. Nie vždy to bolo medzi nami ružové. Boli chvíle, kedy by ma najradšej rodičia ani nepoznali a boli chvíle, kedy sa o mňa báli až príliš.

Opustila som 26 spolužiakov. Odišla som navždy z ich životov. Z našej triedy. Nikdy som nebola extra obľúbená, ale správa, že som zomrela ich šokovala. Niektorých až natoľko, že vyronili aj zopár sĺz. Opustila som kamarátov, ktorých nikdy nebolo veľa.

Nielen zopár sĺz vyronil aj človek, ktorý ma miloval najviac na svete. Preňho som bola všetkým. Spolu sme sa smiali a zároveň plakali nejedenkrát. Naše bozky boli horúce, vášnivé a zároveň plné lásky.

V dedine zavládol smútok. Zomrelo mladé dievča, ktoré bolo slušné, vždy pozdravilo, keď vedelo pomohlo. Poznali ju všetky staré tety.

Poznalo ju veľa ľudí, či len z videnia, z počutia, z kostola, z autobusu. V autobuse si šepkali, o tej tragédií, nikto o tom nechcel nahlas hovoriť. Nemali predtým potrebu ju nejak viac riešiť, no zrazu keď odišla ju všetci poznali.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu