Len aby bolo jasno...neznášam poetické pičoviny!!! Toť moja obeta pre Peťku:

Vzišla z dažďa a kvetov, z neblahých detských tvárí,
V lesku legiend odetá do rúcha prvej ženy žiari
Ako výsostne nepoškvrnená panna,
Navždy ukrytá v bolesti a žiali...

Nevinne krásna, tak krásne nevinná.
Jediný pohľad do jej duše všetko znamená,
Bolestnú smrť, či pohladenie zmyslov.
Nemať ju v náručí, preženie sa mi mysľou ohnivý šíp..
..a srdcom potopa.

Tak ako slová básnika, či jarná pieseň slávika,
Do tela sa mi vlieva stádo divých lží,
Keď jedinou potechou sa mi stáva ona,
Z mesačného svitu znovuzrodená, my godness.


Závoj hmly šatil jej zamatovú kožu,
Keď stála v záhrade lásky, nevnímajúc rosu
Objímajúcu jej nohy očarované Bohyňou poetov,
A ja s pocitom hriešnika nemôžem uveriť zázraku všech svetov,
Ktorý má v sebe zapečatený...

Byť po ďalší raz životom zradený
By znamenalo nemať lásku kráľovnej anjelov,
Čo unáša moje bytie od brehov samoty,
Nekonečne zničujúcej...

Číra temnota na mňa číha v symbole krásy
A v očiach, očiach plných ochoty nechať moje srdce biť,
Dokým ona nepovie: tvoj život už nemá zmysel asi..
Už nie som hodná byť otrokyňou túžob.

Teraz sedím v pekelných plameňoch, hrá Bathory aria,
A všetky potoky sĺz razom menia sa na moria,
Zaplavujú podsvetie...

Trest za lásku, úprimnú, trest za uctievanie modly
Krutejšej než sám diabol, je všetok ten smútok,
Čo za svetlom krásnych rán oponu zatiahol.
Náhle bičuje moju vieru do krvi...
Bránu do neba práve osedlali večné okovy.

Chodníkom smrti sa priplazím k tvojim nohám,
Tam si určila moje miesto.
Rukou tvojou sa i zahubiť nechám...tak milosrdné gesto.
Nechcem!

Zabudnem poslúchať a zrieknem sa pút. Kráľovná, odpusť.
Tvoja láska ma zabila žeravým mečom,
Ostala púšť- vrah trhajúci moje svedomie.
Svet už viac nie je svetom.

S posledným nádychom sprevádzajúcim myšlienku na teba,
Ostáva už len cesta posledná,
Cesta na večnosť, do pekla, do neba,
Cesta dokonalá, cesta reálne konečná...

Nehybne sledujem prúd vetra unášajúceho
Slobodu letných večerov.
Posledné kroky mojich nôh za dierou do stratena...
Odpusť, kráľovná, že som taká vystrašená.
Nedýcham.

Hrobovo zlovestné ticho prehlušujú len nárek a ston
Mŕtvych spolutrpiacich.
Ó, duše čistého sveta, prijmite môj osud,
Osud tiel ležiacich v tieni, za slnkom.


Dnes, severný vietor búrajúci hory bolesti je poslednou nádejou na zacelenie mojej duše
ohlodanej čiernotou, tak spaľujúcou, až ju začínam milovať...

 Báseň

4 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu